História textilu, časť 1. - paleolit a mezolit

Autor: Iveta Rall | 18.5.2021 o 22:27 | (upravené 19.5.2021 o 7:34) Karma článku: 5,45 | Prečítané:  467x

Cieľom tohto článku je na základe archeologických nálezov z obdobia doby kamennej hľadať počiatky pretvárania prírodných zdrojov do textílií. 

Srsť alebo nesrsť?

Určite sa väčšina z nás zamyslela nad tým, kedy sa ľudia začali obliekať, prečo sa tak stalo, ako vyzerali prvé odevné súčasti a tiež kedy a kde vznikol textil. Odpoveď na dôvod nosenia odevov najpravdepodobnejšie súvisí s ochranou pred chladom a tiež nadmerným slnečným žiarením. Lenže predchodca moderného človeka Homo Erectus, ktorý sa vyvinul v Afike pred 2 miliónmi rokov, mal srsť, ktorá ho chránila. Dôvod na nosenie odevu nastal pravdepodobne až vtedy, keď predchodca dnešného človeka prišiel o srsť. Ale prečo sa srsť stratila? Bola strata srsti dôvodom nosenia odevov, alebo nosenie oblečenia spôsobilo stratu srsti? Jedna hypotéza je založená na poznatku, že človek je jediný tvor na zemi, ktorý je schopný znižovať telesnú teplotu potením sa cez pokožku. Iné primáty, alebo cicavce sa potia len minimálne a pri znižovaní teploty potením im bráni najmä srsť, ktorá neumožňuje odparovanie potu. V horúcich dňoch si cicavce pomáhajú znižovať telesnú teplotu tým, že cez deň odpočívajú v tieni a ochladzujú sa zrýchleným dýchaním a odparovaním vody cez vyplazený jazyk. Analýzou kostrových pozostatkov druhu Homo Erectus sa zistilo, že telesné proporcie mu umožňovali loviť zver tým, že dokázal dlho a vytrvalo behať a prenasledovať korisť dovtedy, kým od vyčerpania skolabovala. Pre úspešný lov bez účinných zbraní bolo totiž potrebné prenasledovať korisť vytrvalo dlhé hodiny bez možnosti sa napiť. Úspech mali tí jedinci, ktorí nemuseli byť rýchli, ale mali dostatok vytrvalosti a dokázali korisť uštvať skôr ako ona uštvala lovcov. Získanie obživy v Juhovýchodnej Afrike, kde sa pred 2 miliónmi rokov vyvinul Homo Erectus, bolo z klimatického hľadiska preto závislé predovšetkým od efektívnej ochrany pred prehriatím. Čím viac potných žliaz koža obsahovala a čím menej srsti rástlo na pokožke, tým lepšie bolo nadmerné teplo odvádzané a telo lepšie odolávalo prehriatiu. Prirodzeným výberom sa na nové generácie prenášali gény práve tých jedincov, ktorí v tejto oblasti vynikali.

Ulovením dostatku zveri sa v strave zvýšil prísun proteínov, čo sa mohlo popri iných vplyvoch tiež podpísať na zväčšení mozgu. Efektívnejšie zabezpečovanie potravy sa nezaobišlo bez spolupráce členov tlupy a ich komunikácie, ktoré sa časom zdokonaľovali. Ak Homo Erectus trávil menej času lovením, mal viac možností na rozvoj iných činnosti a mohol sa vývojvo rýchlejšie posúvať. Matky sa pri výchove potomstva nemuseli zaoberať len zadovažovaním potravy, ale si našli čas na odovzdávanie cenných skúseností na novú generáciu.

Strata srsti pravdepodobne prebiehala veľmi dlho. Ako sa srsť strácala, človek začal pociťovať potrebu chrániť sa pred chladom. A tu sa začína príbeh odevu, ktorý Homo Erectus (vyhynul pred 150.000 rokmi) donedávne ešte nepotreboval.  Nosenie odevu a jeho ochranná funkcia prispeli nielen k lepšej termoregulácii, a tým k úspešnejšiemu prežívaniu, ale umožnilo aj migráciu z miesta vzniku. Homo Erectus, ktorý sa odevom efektívne chránil pred chladom, dokázal odísť z horúceho podnebia a prežiť aj v chladnejších oblastiach. Ako ukazujú archeologické nálezy, pohyboval sa nielen po celej Afrike, ale prakticky po celej Euroázii. Toľko vedecká hypotéza.

 

Pravek

S určitosťou vieme, že sa pravekí ľudia začali odievať už v staršej dobe kamennej. Až do objavenia textilného vlákna sa pračlovek chránil pred chladom len kožušinami z ulovených alebo uhynutých zvierat. Potreba vynájsť textilné vlákno pravdepodobne vychádzala z nutnosti spájať jednotlivé kusy kožušín do odevu. Možno sa to stalo tak, že človek náhodou našiel vo vode hnijúcu stonku divého ľanu. Vytiahol ju, pošúchal a odhnitá časť odpadla. V dlani mu zostali dlhé kúsky vlákna. Uchopil zväzok vláken medzi palec a ukazovák a skrútil ho. Medzi prstami držal tenkú niť, ktorá bola dostatočne dlhá, neočakávane pevná a veľmi ohybná. Aj keď pračlovek ešte nevedel, čo s upradenou niťou, tento jednoduchý čin neupadol do zabudnutia a spôsobil revolúciu v textilnej výrobe.

Pravek je veľmi rozsiahle obdobie, príliš staré a veľmi málo prebádané na to, aby sa zachoval dostatok dôveryhodných informácií na vytvorenie jasnej predstavy o živote ľudí. Nakoľko neexistovali v tomto období žiadne písomné správy, viaže sa k nemu viac nepotvrdených hypotéz, ako dôkazov. Archeológovia a historici sú nútení vychádzať len z mála nájdených artefaktov, ktoré dokázateľne pochádzajú z praveku. Nedávno získané vedecky podložené informácie však prikladajú kúsky k mozaike poznania a výsledný obraz poukazuje na to, že praveký človek, zaoberajúci sa lovom a zbieraním plodov mal viac zručností, ako sme predpokladali.

Periodizácia jednotlivých období praveku sa líši v závislosti od zdroja a teritória, ktorého vývoj sa popisuje. Staršie obdobie v rozpätí rokov 9000 - 3000 rokov pred Kr. v oblasti severnej Európy autori publikácie „History, manufacture and properties of lime bast cordage in Northern Europe“ nazývajú mezolitom. Obdobia staršie ako mezolit nezávisle od miesta výskytu sa nazývajú:

starý paleolit (250000/125000 pred Kr.),

stredný paleolit (40000/35000 pred Kr.) a

mladý paleolit (13000/11000 pred Kr.).

Archeologické nálezy z praveku, ktoré poukazujú na textilnú výrobu, sa delia na samotné textilné výrobky a na nástroje, ktoré sa používali pri výrobe, ďalšom spracovaní a používaní textilu. Samotné textilné výrobky tvoria širokú škálu predmetov od prútených košikárskych výrobkov, cez spletané vaky, pradené nite, skrúcané povrazy a laná, až po tkané látky. Aby sme tieto nálezy mohli považovať za textílie, musia mať byť buď vyrobené technikou textilného charakteru (k najjednoduchším technikám patrí prepletanie vláken, alebo plátnová väzba), alebo musia obsahovať materiál zo skrúcaných (spradených) vláken či už rastlinného alebo živočíšneho pôvodu.

Suroviny, z ktorých sa textilné výrobky v praveku vyrábali, či už rastlinné alebo živočíšne, nemali dlhú trvanlivosť a časom sa rozpadli. Len zriedka je možné nájsť nález textilného predmetu, ktorý by bol starší ako 2000 rokov. V takýchto vzácnych prípadoch sa jedná o artefakty uložené v uzavretom priestore bez prístupu vzduchu a baktérií, prípadne  o konzervované v soli, bahne, ľade a pod. Tieto nálezy často bývajú natoľko poškodené, že sa pri najjemnejšom dotyku rozpadnú. Skúmajú sa väčšinou len rozpadnuté zvyšky, ktoré je možné analyzovať len chemicky, alebo mikroskopicky. Ich vek sa zisťuje rádio-karbónovou metódou. Na existenciu pravekých textílií však poukazujú aj nepriame dôkazy, ako odtlačky textílií, nástenné maľby, či jednoduché kamenné alebo kostené sošky s vyobrazenými odevmi.

Za začiatok používania odevu sa podľa antropológov považuje obdobie, keď sa druh vší, žijúcich na ľudskom tele  Pediculus humanus rozdelil na dva poddruhy: Pediculus humanus capitis (voš vlasová) a Pediculus humanus corporis (voš telová). Voš vlasová kladie vajíčka/hnidy na vlas, zatiaľ čo voš telová kladie vajíčka na odev. Predpokladá sa, že rozdelenie pôvodného druhu vlasovej vši na dva poddruhy spôsobilo nosenie odevu.  Výsledky DNA analýzy uvedených druhov vší poukazujú na to, že pred približne 190.000 rokmi, v období starého paleolitu došlo k vývojovému oddeleniu telovej vši od vlasovej a tento rok sa považuje za začiatok odievania kožušinami. Až doposiaľ sa nenašiel iný dôkaz, ktorý by posunul hranicu nosenia odevov do staršieho obdobia. (Zdroj Prehistory and the DNA of Lice - (pintsofhistory.com))

Neandertálci sa pri porovnaní s Homo Sapiens zvyčajne považujú za menej zručných a vyspelých. V jaskyni Abri du Maras v južnom Francúzsku vykonával tím archeológov pod vedením profesora Antropológie Bruce Hardy prieskum. Vo hlbšej vrstve jaskyne, pôvodne obývanej pred 50.000 rokmi v období stredného paleolitu neandertálcami, našli kamenný nástroj s kúskom skrútenej nite.

Nájdený fragment nite bol vytvorený skrútením troch vláken. Pravdepodobne sa niť používala na omotanie kamenných nástrojov pre lepší úchyt, alebo bola určená na výrobu vaku, siete, prípadne rohože. Je to dôkaz, že Neandertálci boli schopní ručne priasť vlákna a tým dokázali, že boli vyspelejším druhom, ako sa pôvodne myslelo.

12. septembra 1940 sa vybrala francúzska rodinka na výlet do lesa. Pod koreňmi vyvráteného stromu našli hlbokú dieru a nález ohlásili úradom. Ako sa prieskumom zistilo, objavili systém jaskýň, ktorých steny  boli pomaľované neobvykle zachovanými pravekými maľbami s vyobrazenými zvieratami. Tieto maľby pochádzali z obdobia 15000 pred Kr. Komplex jaskýň Lascaux  však neobsahoval len tieto vzácne maľby. Počas archeologického výskumu v roku 1953 archeológ Abbé Glory vykopal zo stvrdnutej hliny podlhovastý predmet. Opatrne ho zdvihol zo zeme a medzi jeho prstami sa hlinený obal prelomil. Obsahoval odtlačok približne 30 cm dlhého kúska nite spradenej z dvoch vláken rastlinného pôvodu.

K mimoriadne významným nálezom textilného výrobku z obdobia paleolitu patrí aj 5 cm dlhý kus povrazu, vykopaný v tej istej lokalite Lascaux, ktorý taktiež pochádza z obdobia približne 15000 rokov pred Kr. Tento kúsok sa pri dotyku rozpadol a nie je zachovaný. Zistilo sa, že bol vyrobený zo spradených vláken rastlinného pôvodu. K podobným nálezom, síce už z obdobia neolitu patrí aj zvyšok textilného vlákna a malý fragment tkanej látky rastlinného pôvodu z obdobia 7000 až 5500 rokov pred Kr., ktoré sa našli na náleziskách na Blízkom východe. Na základe týchto nálezov sa archeológovia domnievajú, že prvé vlákna, ktoré sa používali na výrobu nití boli rastlinného pôvodu, boli to hlavne divo rastúci ľan, konope a juta.

Praveké ihly

Jedným z najstarších nálezov predmetu, ktorý súvisí s používaním vlákna, patrí nález z francúzskej jaskyne Gourdan, Haute-Garonne, ktorý publikovala v roku 2016 nizozemská historička Emma Groenenveld. Je ním ihla, vyrobená z ostrého kúska kosti. Je prekvapivo tenká, dlhá a má vyvŕtanú dierku na prevlečenie vlákna. Nález pochádza z obdobia rokov 17000 – 10000 pred Kr. a zaraďuje sa do obdobia neskorého/mladého paleolitu. Čo je zaujímavé, vyrobili ju moderní ľudia Homo Sapiens, ktorí patrili k európskej magdaleniánskej kultúre. Ihla pravdepodobne slúžila na zošívanie kožených alebo kožušinových odevov. Aké vlákna používali na šitie, sa nezistilo.

  Ihla z francúzskej jaskyne Gourdan, zdroj: World History Encyclopedia

Ďalším z paleolitických archeologických nálezov predmetov, súvisiacich s textíliami pochádza z jaskyne Sibudu v Južnej Afrike. Vek nálezu sa odhaduje na minimálne 20.000 rokov. Medzi kostenými hrotmi na šípy a oštepy sa našli dlhé tenké predmety, ktoré nápadne pripomínali ihly. Nemali síce uško, ale mohli sa používať na prepichovanie kožušinových súčastí odevu a tvorbu dierky, cez ktorú sa prevliekalo vlákno. Zaviazaním koncov vlákna bolo možné spojiť dva kusy odevov.

V lokalite Pavlov v Českej republike sa našiel hlinený odtlačok skrúcaných vláken , ktoré boli zviazané do uzlíka. Vek nálezu sa odhaduje na 25.000 rokov. Pravdepodobne sa jednalo o rastlinné vlákna ľanu alebo konope. 

V roku 2016 bol publikovaný článok v časopise The Siberian Times, podľa ktorého došlo k prevratnému archeologickému nálezu. Jednalo sa nález najstaršej ihly s otvorom/uškom, ktorú našli vedci z Inštitútu archeológie a etnografie z Novosibírska pod vedením Michaila Shunkova. Nález kostenej ihly pochádza z Denisovej jaskyni v pohorí Altaj na Sibíri a jeho vek je približne 50.000 rokov. Čo je nemenej zaujímavé je to, že ju nevyrobil Homo Sapiens, ale homoidní predkovia dnešného človeka – vyhynutý poddruh  z druhu Homo Sapiens z lokality Denisova. Genetický výskum potvrdzuje, že denisovania mali spoločný pôvod s neandertálcami a obývali oblasť od Sibíri po juhovýchodnú Áziu, Podľa odhalených vrstiev, ktoré pokrývali dno jaskyne sa ukázalo, že ju denisovania obývali 170.000 rokov.

Ihla, ktorú našli archeológovia počas letnej expedície, je vyrobená z vtáčej kosti bližšie neurčeného druhu. Je dlhá 7,6 cm a má na konci vyvŕtanú dierku na navliekanie nite. Tento nález dokazuje, že denisovania boli rozvinutejším poddruhom, ako sa predpokladalo. Nález najstaršej ihly z Denisovej jaskyne prepisuje históriu a posúva začiatok výroby textilu o 40.000 rokov do minulosti.

Uvedené paleolitické nálezy predmetov podobných alebo totožných s dnešnou ihlou poukazujú na to, že človek v dobe kamennej bol schopný jednoduchými nástrojmi obrábať kosti a vyrábať z nich praktické  predmety. Nakoľko sa podobné nálezy našli okrem Afriky aj v Európe a v severnej Ázii, zrejme používanie ihly nebolo ojedinelé, ale rozšírené na veľkom priestore.

Ihla, či s uškom alebo bez neho, s najväčšou pravdepodobnosťou slúžila na spájanie častí odevov prepichovaním kože a prevliekaním spradeného alebo nespradeného vlákna cez otvory s následným zväzovaním jeho koncov. Nakoľko sa v pravekej prírode nevyskytovalo iné ako biologické vlákno, v historicky krátkom čase sa rozpadlo a nezachovalo. Doteraz nebolo možné dokázať využitie rastlinných, či živočíšnych vláken, ktoré sa v paleolite používali pri textilnom spracovaní, aj keď nálezy ihiel to naznačujú. Avšak vďaka neúnavnosti archeológov, ku ktorej sa často pridá aj náhoda, sa darí posúvať hranicu nálezov najstarších vláken do minulosti. Svedčí o tom aj nasledovný príbeh.

Najstaršie rastlinné vlákno

Keď sa v roku 1996 vydala medzinárodná skupina archeológov, paleontológov a paleobiológov pod vedením Bar-Yosefa na expedíciu na úpätie Kaukazu v Gruzínsku do jaskyne Dzudzuana, ešte netušili, že dôjde k prevratnému objavu. Pôvodným cieľom ich expedície bolo skúmanie klimatických zmien a ich vplyv na vývoj človeka. V hlbokých vrstvách pod jaskynným dnom hľadali rastlinný peľ, ktorý by poukazoval na prítomnosť jednotlivých druhov rastlín pred tisíckami rokov. Počas mikroskopického skúmania vzoriek hliny z nižších vrstiev dna jaskyne však došlo k prekvapeniu. Popri peľových zrniečkach členovia expedície objavili aj mikroskopické kúsky ľanových vláken. Podľa ich skrúteného tvaru usúdili, že sa jedná o vlákna ľanu spracované ľudskou rukou. Pravdepodobne pochádzali zo zvyškov pravekých nití, ktoré vyrobili a používali lovci a zberači, ktorí obývali jaskyňu.

Uvedený nález z jaskyne Dzudzuana potvrdzuje, že najstarším doteraz známym nálezom textílie rastlinného pôvodu, ktorú vyrobil a používal človek, sú 34.000 rokov staré ľanové vlákna divo rastúceho ľanu, ktorý človek zbieral a využíval na výrobu nití a tkanín. Z nich pravdepodobne vyrábal predmety dennej spotreby, ako časti odevu, povrazy, prípadne košíky či vaky určené na uskladnenie a prenášanie nazbieraných plodov. Používanie výrobkov z ľanového vlákna mohlo zvýšiť šance pravekého človeka na prežitie studenej zimy a tiež zlepšiť jeho možnosti pohybu a presunu v náročnom teréne.

Divo rastúci ľan sa hojne vyskytoval v okolí jaskyne a ako potvrdil archeologický výskum, človek ho vo veľkej miere zberal, spracovával a používal. Niektoré zvyšky vláken boli stočené do tvaru, ktorý zjavne poukazoval na možné využitie na povrazy, iné vlákna dokonca obsahovali aj zvyšky farbiva.

Až do nálezu v gruzínskej jaskyni Dzudzuana sa za najstarší nález poukazujúci na výrobu textílie považovali odtlačky textilnej tkaniny na hlinených predmetoch pochádzajúcich v známom nálezisku v Dolných Věstoniciach v Českej republike. Vek týchto predmetov sa odhaduje na 28.000 rokov. 

Na nosenie prvých textilných odevov poukazovali aj nálezy kamenných sošiek z rovnakého náleziska z obdobia mladšej doby kamennej, ktoré mali zjavne zahalené pohlavie. Podľa týchto nálezov sa v období neolitu ojedinele používali na výrobu odevov ručne zmotané rastlinné vlákna do povrazov, ktoré boli upevnené na opasok a zakrývali pohlavie.

Od vynájdenia ľanového vlákna prešlo niekoľko tisícročí, kým naši predkovia prišli na nápad spájať nite do tkaného celku. K najjednoduchším technikám tkania patrí spletanie jednotlivých vlákien plátnovou väzbou. Ručné tkanie bolo však veľmi zdĺhavé a málo produktívne. Látky vyrobené ručne boli riedke a málo trvanlivé. Preto boli tkané látky v dobe kamennej výnimočne zriedkavé a veľmi vzácne. Kým neboli vynájdené krosná, nedá sa o rozvoji textilu vôbec uvažovať.

Prvé textilné výrobky

Po skončení doby ľadovej sa zmenou klimatických podmienok v údolí rieky Eufrat vytvorili vhodné podmienky na usadlý spôsob života a rozvoj poľnohospodárstva. V známom nálezisku Tell Abu Hureyra sa našli artefakty z obdobia 13000 – 9000 pred Kr., ktoré poukazovali na zmenu z pôvodného života lovcov a zberačov na usadlý farmársky spôsob obživy. Prvé obilie, ktoré sa dokázateľne pestovalo pred 13,000 rokmi, bola raž, neskôr nasledoval jačmeň. Avšak obyvatelia z dediny Abu Hureyra ešte nevedeli vyrábať hlinené nádoby. Nakoľko bolo potrebné obilie uskladňovať, museli si pomôcť inak a to tým, že plietli košíky. Košikárstvo dosiahlo vysokú úroveň a husto spletené košíky boli natoľko tesné, že ich používali dokonca aj ako nádoby na vodu. Aby si prácu uľahčili, prípadne aby mohol jeden človek samostatne upliesť košík, na pridržiavanie prútov používali zuby. Medzi kostrovými pozostatkami našli archeológovia ženy, ktoré mali deformované zuby, medzi ktorými mali dlhoročným pletením košíkov vytvorené drážky.

Iný nález kúska ľanového vlákna, ktorý poukazuje na pestovanie ľanu pochádza tiež z Blízkeho Východu, z jaskyne Nahal Hemar pri Mŕtvom mori z obdobia 9000 rokov pred Kr.

Najstarším dôkazom tkanej textílie je odtlačok s najväčšou pravdepodobnosťou ľanového plátna, ktorý sa našiel v lokalite Jarmo v severnom Iraku z obdobia 7000 rokov pred Kr. 

V severnej Európe skončila doba ľadová neskôr ako vo zvyšku Európy. Navyše bola husto zalesnená a pomerne málo osídlená. Obývané boli predovšetkým pobrežné oblasti, ktoré boli po súši ťažko dostupné. Skalnaté pobrežie veľmi neumožňovalo rozvoj poľnohospodárstva a na obživu slúžil hlavne rybolov. Z dôvodu geografickej izolácie a rozdielnych podmienok vývoja trval neolit v Škandinávii približne o 1.500 rokov dlhšie, než v Strednej Európe. Už v neolite začali rybári používať na chytanie rýb a prepravu drevené člny, ktoré boli sprvoti vydlabané z jedného kmeňa stromu. Dostatok drevnej suroviny podporil vývoj zložitejších plavidiel, veľkých člnov a neskôr aj lodí. Na spájanie súčastí drevenej konštrukcie člna sa používali silné povrazy a laná. Najvhodnejšou surovinou na ich výrobu bola drevná vláknina - lyko. Stavitelia člnov dobre rozoznávali jednotlivé druhy dreva a vedeli posúdiť ich vhodnosť na použitie pri stavbe člnov. Vedeli tiež, ktoré stromy obsahujú kvalitnú vlákninu. Stredne hrubé konáre, ktoré obsahovali najkvalitnejšie lyko, zbavovali kôry a máčali ich vo vode. Pod kôrou bolo drevo obalené vláknitým lykom . Po niekoľkodennom máčaní sa z obvodu konárov zberalo lyko, ktoré sa sušilo, delilo a skrúcalo do nití. Viacero nití sa skrúcalo do povrazov a tie do lán. Najpevnejšie a najtrvanlivejšie laná boli vyrobené z lipového lyka. Najskôr sa vyvinula technológia spletania povrazov a lán v Nórsku a odtiaľ sa toto remeslo prenieslo do Fínska a ďalších krajín. Začiatok tradície výroby lykových lán sa datuje do obdobia mezolitu, zhruba do roku 9000 pred Kr. Tradičná výroba lykových lán a povrazov sa v Škandinávii zachovala až dodnes.

Jedným z menej využívaných materiálov na tkanie textílií bola ovčia vlna. Ovce boli po prvýkrát domestifikované okolo roku 9000 pred Kr. na Blízkom Východe a chovali sa predovšetkým pre mäso, kosti a kožu. Pred 4. tisícročím pred Kr. mali ovce pomerne krátku srsť, ktorá sa nehodila na pradenie. Avšak približne 1000 rokov po začiatku pestovania ľanu sa začalo s chovom oviec pre vlnené vlákna. Do ďalšieho chovu sa starostlivo vyberali ovce s dlhšou srsťou. Tak sa stalo, že sa rozšíril chov oviec aj pre vlnu. Svedčí o tom nález hlinenej postavy, ktorá pochádza z lokality Sarab v Iráne a datuje sa do obdobia 5000 rokov pred Kr. Je pri nej je vyobrazenie zvierat s vlnenými chrbátmi a chumáčmi vlny. Tento nález svedčí o tom, že o chov oviec bol v Mezopotámii záujem. Uvedená téza je podporená aj nálezom kostrových pozostatkov oviec, ktoré mali v dôsledku chovu robustnejšie kosti ako ich predchodkyne. Ovce pestované pre vlnu sa objavili okolo roku 2000 pred Kr. na viacerých miestach v Európe, vrátane Grécka. Chov oviec pre vlnu bol predpokladom k zmene zaužívaných procesov výroby textílií, pretože spracovanie vlny bolo oveľa rýchlejšie a menej prácné ako spracovanie rastlinných vláken.   

Prvopočiatky textilnej výroby, ktoré s určitosťou siahajú až do stredného paleolitu, boli pravdepodobne vyvolané nutnosťou odolávať zime a výrazne sa podieľali na zlepšení spôsobu udržiavania telesnej teploty človeka. Popri tom ešte skôr, než sa ľudia naučili vyrábať hlinené úžitkové predmety, umožnili skladovanie dôležitých predmetov a potravín, ako aj ich prenášanie. Tým vytvárali podmienky pre mobilitu pravekých ľudí a zvyšovali možnosti ich prežitia v obdobiach krutej zimy. Popri tom mali textilné činnosti aj zásadný vplyv na zmenu spôsobu práce a na vývoj remesiel. Remeslá súvisiace s textilnou a odevnou výrobou by sa v neskoršej dobe nemohli rozvinúť bez predchádzajúcej deľby práce, špecializácie a spolupráce. Ako naznačujú sošky zaodených žien, ako aj jaskynné maľby, textilná práca mala veľký význam nielen pre sociálny, ale pre kultúrny rozvoj.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.


Už ste čítali?