História textilu, časť 4. - Príbeh egyptského plátna - prvý diel

Autor: Iveta Rall | 21.5.2021 o 17:43 | (upravené 26.5.2021 o 12:54) Karma článku: 6,41 | Prečítané:  2057x

Čo majú spoločné techniky mumifikácie egyptských faraónov s najstarším odevom na svete? Príbeh egyptského plátna.

Egyptské pohrebné zvyklosti a plátno

Keď 4. novembra 1922 Howard Carter objavil v Údolí kráľov v strednom Egypte schody vedúce do podzemia, pocítil nesmierne vzrušenie. Štyridsaťosemročný britský archeológ už 20 rokov márne čakal na objav, ktorým by sa zapísal do dejín archeológie. Jeho sponzor, lord Carnarvon, unavený čakaním na výsledky Carterových expedícií, mu krátko predtým oznámil, že financuje jeho poslednú archeologickú sezónu. Carter teda neváhal a poslal Carnarvonovi telegram, v ktorom ho žiadal, aby bezodkladne pricestoval do Egypta. O tri týždne neskôr zostupujú obidvaja po schodoch k bráne do hlbín. Carter vysekal dieru a vložil do nej ruku so zapálenou sviečkou. Nezhasla. Nahliadol dnu a vo svetle sviečky zistil, že sa jedná o kráľovský hrob. Táto hrobka bola natoľko rozsiahla, že trvalo tri roky, kým sa archeológovia prepracovali k Tutanchamonovmu sarkofágu. Keď ho otvorili, našli telo faraóna. Bolo zabalené v šestnástich vrstvách plátna a na tvári malo zlatú masku. Vnútro sarkofágu bolo vystlané skrútenými kusmi plátna, ktoré zabezpečovali telo proti pohybu. Aby archeológovia uľahčili odstránenie obväzov z mumifikovaného tela, poliali ich parafínom a následne ich rozstrihali na kusy. Keď telesné pozostatky vyberali z plátených obväzov, kusy plátna považovali za odpad a časť z nich vyhodili. Plátené obväzy sa v egyptských hroboch vyskytujú len výnimočne. Obaľovanie mŕtveho do plachiet bolo totiž určené len pre panovníkov a najvplyvnejších úradníkov. Bolo súčasťou pohrebného rituálu pre elity, pričom plachty mali očistnú moc a premieňali telo mŕtveho na božstvo.

Avšak pohrebné zvyky neboli v starovekom Egypte jednotné. V preddynastických dobách (4000 - 3000 pred Kr.) sa telá ukladali do plytkých hrobov vystlaných zvieracími kožušinami alebo riedkym plátnom. Až s príchodom prvých dynastií sa zaviedlo, že telá kráľovských rodinných príslušníkov a iných  vplyvných ľudí, sa začali pochovávať hlbšie do špeciálne zhotovených hrobiek, pričom telá boli obalené vrstvami plátna. Toto plátno bolo špeciálne vyrobené na obaľovanie tiel zosnulých, zvyčajne bolo zhotovené dlho pred smrťou a starostlivo odložené na tento účel. Nezriedka sa stávalo, že ich zosnulý dostal darom od príbuzných. Darovanie plátna bolo vecou spoločenskej prestíže. Preto bolo často na plátne napísané meno darcu, ktorému pôvodne patrilo. Plátené obväzy, ktorými bolo obalené telo Ramesseho III obsahovali text, ktorý potvrdzoval, že ho utkala dcéra vysoko postaveného kňaza boha Amona Pianch.

Kvôli teplu sa telá zosnulých pripravovali na mumifikáciu tak rýchlo, ako to dovoľovali podmienky. Zosnulého najprv umyli, vybrali vnútorné orgány a následne telo sušili roztokom soli, olejmi a živicou. Vysušené telo kňazi rituálne balilli do plachiet a obväzov. Každý prst a každú končatinu zabalili zvlášť. Medzi jednotlivé vrstvy plátna vkladali amulety. Pri mumifikácii sa spotrebovalo neuveriteľné množstvo jemne utkaného plátna. Napríklad Ptolemaiova múmia bola obalená do 50 m dlhých plátených obväzov. Na tele múmie sa obväzy vrstvili, často ich počet presahoval až 10 vrstiev. Cieľom mumifikácie bolo totiž uchovanie tiel v neporušenom stave.

Suché vnútrozemské egyptské podnebie je našťastie veľmi vhodné na konzerváciu textílií. V delte Nílu je podnebie vlhkejšie a z týchto oblastí sa bohužiaľ prehistorické textílie nezachovali. Ojedinelé nálezy zachovalých neolitických textílií z Egypta sú až 7.000 rokov staré. Textílie pochádzajúce z hrobiek sú veľmi rôznorodé. Majú rozličné zafarbenie, hustotu tkania a hrúbku nití, z ktorých boli utkané. Aby bolo možné obaliť telo do viacerých vrstiev, museli sa použiť veľmi tenké a jemné obväzy. Unikátom je plátno z hrobu Hatnofer z 18. dynastie, ktoré bolo 5 m dlhé, 1,6 m široké a vážilo len 140 gramov! Nakoľko textílie našli archeológovia takmer výlučne v hroboch, najviac informácií, týkajúcich sa tkaných látok, zozbierali o hrobových plachtách a obväzoch. Odevy sa v hrobkách našli len výnimočne. Z dobových prameňov sa však dozvedáme, že sa ľudia v starom Egypte obliekali veľmi jednoducho a na zhotovenie odevu používali  prevažne plátno zhotovené z ľanových nití.

Najvhodnejšie podmienky z celého Egypta na pestovanie ľanu boli v delte Nílu. Bol tam dostatok vlahy a pravidelné záplavy Nílu prinášali každoročne úrodnú pôdu. Kedysi významné mesto Sais sa v období Starej ríše preslávilo najkvalitnejším ľanom v celom Egypte. Ľan sa pestoval nielen kvôli vláknam, ale aj pre semená, z ktorých sa lisoval olej. Ľan bol veľmi dôležitým vývozným artiklom a zisk z predaja výrazne prispieval k egyptskej ekonomike.  Nebol len surovinou na výrobu plátna, ale slúžil aj ako platidlo pri výmennom obchode.  Až v 19. storočí nášho letopočtu produkcia bavlny vytlačila výrobu ľanu z prvého miesta, pretože podmienky na pestovanie bavlny v Egypte boli vynikajúce a bavlna sa ľahšie spracovávala než ľan.

Aj keď bol staroveký Egypt známy pestovaním ľanu, ľan nebol jediným vláknom, ktoré sa na textilnú výrobu používalo. Menej často ako rastlinné vlákna sa používala ovčia vlna. Bavlna sa začala bežne používať v 1. storočí po Kr. a hodváb až v 7. storočí po Kr.

Vlna

Ovce sa nachádzali na území Egypta od nepamäti. Najstaršou zmienkou o divokých ovciach sú skalné maľby v oblasti južného Egyta a v dolnej Núbii, ktoré pochádzajú z neolitu, resp. skorého preddynastického obdobia. Okrem týchto malieb sa zobrazenia dvoch druhov domestifikovaných oviec našli aj vo faraónskych hroboch. Starší druh oviec (ovis longipes  palaeoaegypticus) má dlhé špirálovité rohy, ktoré vychádzajú z bočnej strany lebky a odstávajú na strany, kým mladší druh (ovis platyura aegyptica) má rohy ohnuté nadol, pričom vytvárajú špirály s väčším polomerom a zostávajú blízko hlavy.

Hoci sa ojedinele vyskytujú zmienky o vlnených textíliách a ovce sa v Egypte dokázateľne chovali, podľa niektorých historických zdrojov vlnu v starovekom Egypte na zhotovovanie textílií nepoužívali. Z iných zdrojov zas vyplýva, že ju pravdepodobne zakázali používať kňazi, pretože odevy z vlny nemohli byť súčasťou rituálov. Avšak bežná populácia odevy z vlny príležitostne nosila, najmä mladí ľudia. Dokazujú to početné vykopávky vlnených textílií, ktoré sa datujú do preddynastického obdobia.

Výroba ľanových textílií

Popri vlne a konope, ktoré sa používali v obmedzenom množstve, najrozšírenejším vláknom na textilnú výrobu bol v starom Egypte ľan. Ľan sa sial po skončení povodní na Níle v novembri. Poukazujú na to početné nástenné maľby, ktoré pochádzajú z hrobiek zo Starej a Strednej ríše. V hrobke muža Urarnu v Sheikh Said, ktorá sa nachádza v Strednom Egypte a datuje sa do Strednej ríše, sa nachádza veľmi dobre zachovaná nástenná maľba, ktorá zobrazuje Egypťanov pri sejbe. Pravdepodobne sa jedná o kombináciu siatia obilia a ľanu, ktorých semená sú uložené v dvoch oddelených nádobách. Dvaja úradníci kontrolujú množstvo osiva a na doštičku si zaznamenávajú údaje o spotrebe.

Po zasiatí ľan tri mesiace rástol. Keď odkvitol a vytvorili sa prvé tobolky so semenami, nastal čas na zber. Podľa vyobrazenia v hrobke Paheriho z Novej ríše v lokalite el-Kab sa na zbere ľanových stoniek podieľali tak muži, ako aj ženy. Zväzok ľanu uchopili oboma rukami a vytiahli z pôdy. Ľan sa nežal, ale vytrhával aj s koreňmi, aby bolo vlákno čo najdlhšie. Zozbierané zväzky ľanu sa pozväzovali do snopov a sušili na slnku. Táto časť procesu zberu ľanu je tiež vyobrazená v hrobke Urarnu.

Po vysušení sa ľan drhol, aby sa hlávky so semenami oddelili od stoniek. Dá sa to robiť ručne, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa v minulosti na drhnutie ľanu používal zvlnený hrebeň. Podľa nájdených nástenných malieb sa jednalo o veľký hrebeň, cez ktorý boli stonky ťahané, pričom sa hlávky so semenami poodlamovali. Tento nástroj je zdokumentovaný jednako z egyptských nástenných malieb, ako aj z nedávnych archeologických nálezov. Hrebeň na drhnutie ľanových stoniek, ktorý pochádzal zo Strednej ríše, sa našiel v lokalite Kahun a je vystavený v múzeu v Manchestri, Veľká Británia. Semienka ľanu, ktoré sa drhnutím nazbierali, boli použité čiastočne na siatie, ako aj na lisovanie oleja. Pravdepodobne sa časť z nich používala aj na kŕmenie dobytka.

Na oddelenie vláken od rastlinnej časti stonky bolo potrebné ľan máčať ponorením do vody. Máčanie sa vykonávalo buď v stojatej alebo v pomaly tečúcej vode, pričom dochádzalo k odhnívaniu mäkkých častí rastliny. V závislosti od teploty vody máčanie trvalo niekoľko dní až 2 týždne. Po ukončení máčania sa museli rastliny opláchnuť, aby sa hnilobný proces zastavil a následne usušiť na slnku. Máčaním sa vlákna uvoľnili a zo suchých stoniek bolo potrebné odstrániť pazderie, ktoré obklopovalo vlákna. Na to slúžilo lámanie stoniek, čo je jednoduchý mechanický proces, ktorým sa pazderie polámalo a následne odstránilo. Táto činnosť sa v Dynastickom období vykonávala pravdepodobne tak, že sa zväzok ľanových stebiel položil na veľký kameň a udieralo sa po ňom drevenými palicami - mlatmi. Vykopávky z viacerých lokalít odhalili nález drevených mlatov, ktorými sa mohlo lámanie vykonávať. Ako bolo zdokumentované, podobné mlaty sa používali ešte v roku 1930 v obci Nahya, ktorá sa nachádza v Hornom Egypte. Bohužiaľ sa táto časť procesu prípravy ľanu na pradenie v podobe vyobrazenia z na Dynastického alebo Preddynastického obdobia nezachovala.

Na odstránenie pazderia slúžili dve tyče, pomedzi ktoré sa vlákna pretláčali a pazderie odpadávalo. Táto časť procesu sa nazýva trepanie a technika, ktorú na to Egypťania používali je vyobrazená v dvoch hrobových nálezoch. Prvým je hrobka (hodnostáraDagiho zo Strednej ríše a druhým hrobka Thutnefer pochádzajúca z Novejríše.

Ďalším krokom pri výrobe plátna je pradenie nite. Všeobecne sa za pradené nite považujú husto stáčané vlákna pod uhlom väčším ako 25°. Starí Egypťania, ale aj iné kultúry, skôr ako vynašli pradeno, vyrábali nite na tkanie spôsobom nazvaným prikladanie (splicing). Táto technika sa dala použiť len v prípade ľanu a to z toho dôvodu, že ľan mal dostatočne dlhé vlákna. Tie sa poukladali s presahom vedľa seba, pričom sa presahujúce časti vlákna pravdepodobne navlhčili a jemným skrútením spojili. Takto vzniklo jedno dlhé vlákno, ktoré bolo predlžované popísaným spôsobom. Dve a viac takto pripravených dlhých vláken sa priložili k sebe, jemne stočili a navinuli do klbka alebo na cievku. Na rozdiel od techniky spájania vláken pradením, podstata techniky výroby nite prikladaním spočívala v jemnom stočení viacerých predĺžených vláken pod uhlom spravidla menším ako 10°. Nálezy textílií vyrobených technikou prikladaných nití pochádzajú z viacerých nálezísk nielen v Egypte, ale na celom svete.

Najstarší odev na svete

Na egyptskom pohrebisku Tarchan, ktoré sa nachádza neďaleko Káhiry, uskutočnil britský archeológ Flinders Petrie v roku 1913 výnimočný nález. V hrobovom nálezisku objavil nielen kúsky neolitických ľanových textílií, ale dokonca kompletný tkaný odev. Tieto textílie sa zachovali len vďaka tomu, že boli zakonzervované suchým pieskom. Vek nájdených textílií vedci určili rádio-karbónovou metódou a datuje sa do obdobia 3482 – 3102 pred Kr. Týmto sa odev z Tarchanu zapísal do histórie ako najstarší ľudský odev na svete vyrobený z tkanej látky (Obr. 5).  Bližšou analýzou textílie odevu sa zistilo, že nite neboli spradené, ale vyrobené technikou prikladania. Z toho vyplýva, že Egypťania tkali látky skôr, ako vynašli pradenie nití na praslici.

V roku 1993 sa našli v púšti pri izraelskom meste Jericho kostrové pozostatky muža vo veku 45 – 50 rokov. Boli zabalené v ľanovej plachte a uložené na trstinovej rohoži. Pri kostre sa nachádzal  nôž vyrobený z pazúrika, luk a šípy, pletený košík, drevená miska, pár kožených sandálov a palica. Plachta, ktorou bola kostra obalená, bola obdĺžnikového tvaru rozmerov približne 7 x 2 m. Zdobili ju maľované čierne asfaltové pásy a dlhé strapce. Navyše sa našiel kilt, vyrobený z menšieho kusu tkaného textilu. Textil sa zachoval vďaka tomu, že sa nachádzal  v suchom prostredí, ktoré ho konzervovalo. Nájdené textílie boli podobne ako odev z Tarchanu utkané z nití vyrobených prikladaním.

Obidva uvedené nálezy, v ktorých sa vyskytovali nite vyrobené technikou prikladania, neboli jediné. Podobný nález, avšak zo staršej doby bronzovej, sa našiel aj v talianskej lokalite Lucone di Polpennazze, Brescia, alebo ďalší v blízkosti Cambridge vo Veľkej Británii.

Látka sa vyrába z nití procesom známym ako tkanie. Najjednoduchším spôsobom tkania je technika v ktorej sa medzi pozdĺžne upevnené osnovné nite prepletie vodiaca niť - útok, ktorá striedavo vedie ponad a popod osnovné nite. V opačnom smere sa poloha osnovných nití voči vodiacej vymení. Táto technika sa najviac používa pri tkaní jednoduchého plátna, odtiaľ vznikol jej názov. Takmer všetky textilné nálezy z Preddynastického a Dynastického obdobia boli utkané touto technikou. Ak namiesto jednej vodiacej nite použijeme viaceré farebné a vytvárame ohraničené farebné plochy, používame gobelínovú techniku tkania. Textílie vyrobené gobelínovou technikou sa v Egypte našli výnimočne a to len v kráľovských hroboch. Archeológovia Carter a Newberry objavili niekoľko kúskov v hrobke Tutmosseho IV. Na jednom kúsku gobelínu je kartuša s menom faraóna Amenhotepa II. Druhý kúsok zobrazuje lotosový kvet. Viacero textilných fragmentov, ktoré boli vyrobené gobelínovou technikou, pochádza aj z hrobky Tutanchamona.

Na tkanie sa do obdobia 18. dynastie používali horizontálne a vertikálne krosná. Vertikálne mali jednoduchšiu konštrukciu a osnovné nite boli navešané na horizontálne umiestnenom drevenom nosníku. Nite boli rozdelené na zväzky a aby zostali napnuté, tkáči ich zaťažili kamennými alebo hlinenými závažiami. Medzi niťami sa nachádzala tyč – bidlo s niteľnicami, cez ktoré prechádzali osnovné nite tak, aby bolo možné preklápaním bidla roztvárať osnovu a medzi nite vkladať vodiacu niť – útok, namotanú na paličke. Bidlom pohybovali pri výrobe jednoduchého plátna v dvoch polohách. Vkladaný útok sa plochou drevenou tvarovanou doskou utláčal smerom k tkanej látke, ktorá zhora pribúdala. Najstarším zobrazením tkania na vertikálnych krosnách predstavuje maľba na keramickej nádobe z raného preddynastického obdobia, ktorá sa našla v hrobke ženy v lokalite Badari. Je vystavená v Petrieho múzeu v Londýne.

Horizontálne krosná na rozdiel od vertikálnych, boli zložitejšie. Mali drevený rám, umiestnený vodorovne, na ktorom boli navešané osnovné nite, ktoré sa dvíhali pohybom bidla nahor a nadol. Vyrobená látka sa namotávala na valec umiestnený na opačnom konci rámu. Nakoľko najstaršie dôkazy o používaní vertikálnych krosien pochádzajú z obdobia Novej ríše, pravdepodobne ich do Egypta prinieslo ázijske obyvateľstvo, tzv. Hyksósi.

Sady závaží, vyrobených z vápenca, ktoré boli určené na napínanie zväzkov nití sa našli v nálezisku v robotníckej osade pri meste Amarna. Sú to veľmi ťažké kusy kameňa. Každý z nich má na hornej strane vyrytú drážku. Tieto kamene sa našli v pároch. Uvedený nález sa vzťahuje pravdepodobne k veľkým krosnám. Veľkosť krosien sa líšila podľa toho, aký veľký bol rozmer látky. Vyobrazenie dvoch horizontálnych krosien rôznej veľkosti, ktoré pochádza z obdobia 18. dynastie, sa našlo v hrobke faraóna Thutnefera v lokalite v Thébach. Podľa výšky postavy tkáča, ktorý na krosnách pracoval, väčšie krosná mohli byť 5, menšie 3 metre vysoké.

Látky sa tkali prevažne z bielych nití. Na používanie farbených nití alebo látok poukazuje nález kúska hnedého plátna, ktoré pochádza z Tarchanu a datuje sa do 1. dynastie. Mohlo by sa jednať o najstaršiu zafarbenú látku, avšak nie je isté, či sa nejedná o škvrnu, ktorá s farbením látky nesúvisí. Na základe nálezu kúska na červeno zafarbeného plátna v lokalite Meidum sa dá o farbení látok už s väčšou istotou hovoriť  od 3., alebo ranej 4. dynastie. Ale až v nálezoch z Novej ríše sa farbené látky zhotovené z farebných nití začali vyskytovať častejšie.

Farbivá, ktoré používali starí Egypťania na farbenie textílií, sa dajú rozdeliť do dvoch skupín – hlinené okrové farbivá a rastlinné. Okrová farba vzniká zo zmesi hliny a oxidu železa. Táto zmes podľa pomeru jej zložiek má odtiene od žltej, cez oranžovú až po červenú. Farbenie textílií oxidom železa má v Egypte dlhú tradíciu, nálezy takto zafarbených textílií pochádzajú aj z náleziska v osade robotníkov pri meste Amarna.

Skoro z každej rastliny sa dá získať farbivo, avšak nie vždy je dostatočne trvanlivé. Najčastejšie využívaným rastlinným farbivom v Starom Egypte boli výťažky z rastlín indigovník (indigofera) a boryt farbiarsky (Isatis). S odstupom tisícov rokov už nie je možné s istotou zistiť pri analýze farbenej látky presný názov rastliny, o ktorej výťažok sa jedná. Ako indigo, tak aj borytová modrá farbia látky na modrú farbu, podľa počtu namáčaní sa dajú dosiahnuť rôzne farebné odtiene. Textílie s rôzne intenzívnou modrou farbou nití sa naši ako v Tutanchamonovej hrobke, tak aj v Armane.

Červenú farbu nedosahovali Egypťania len z okru, ale aj z moreny farbiarskej (rubia tinctorum). Táto rastlina obsahuje farbivo alizarín. Látky farbené alizarínom sa našli vo viacerých lokalitách. Ďalšími obľúbenými farbivami boli požlt farbiarsky (carthamus tinctorius), henna (lawsonia alba) a smohla lekárska (anchusa tinctoria). Na dosahovanie iných odtieňov zvykli Egypťania kombinovať známe farbivá tým, že ich nanášali na textíliu vo viacerých vrstvách. K najviac používaným farbám patrili v starom Egypte rôzne odtiene modrej, žltej a červenej.  K farbeniu látok však patrí aj ich bielenie. V Egypte bolo nosenie bieleho plátna výsadou vyšších vrstiev, preto sa bieleniu venovala patričná pozornosť. Nevie sa presne, čím starí Egypťania bielili plátno, predpokladá sa, že praním a sušením na slnku. Ďalšou možnosťou bolo pridávanie uhličitanu sodného do vody, v ktorej sa plátno plákalo. Nakoľko by látku s istotou vybielil, ale súčasne by ju poškodil, mohol sa pridávať buď výnimočne alebo vôbec nie. Faktom zostáva, že sa predovšetkým v kráľovských hroboch našlo veľké množstvo čisto bielych látok, pričom má ľan v nebielenom stave hnedastú farbu.

Pokračovanie v nasledujúcom článku....

História textilu, časť 5. - Príbeh egyptského plátna - druhá časť - Iveta Rall (blog.sme.sk)

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.

Martin Huba: Divadlo Na Korze zrušili za jednu narážku. Dnes je tu devalvácia slova

Na Detskej univerzite Komenského prednášal o kultivovanosti.


Už ste čítali?