História textilu, časť 6. - Vydala Hodvábna cesta všetky svoje poklady?

Autor: Iveta Rall | 23.5.2021 o 6:54 | (upravené 25.5.2021 o 17:16) Karma článku: 7,34 | Prečítané:  237x

Sledovať hodvábnu cestu je ako sledovať ducha. Jej početné trasy križujú ázijskú krajinu bez vyznačených hraníc, pretínanú len stopami nomádskych národov. Hodvábna cesta sleduje váš krok a sama rozhoduje, kto príde do cieľa.

Kto objavil hodvábne vlákno

Podľa starej čínskej legendy sedel čínsky panovník so svojou manželkou Lei Tsu v chládku pod morušovým stromom a spolu popíjali čaj. Do šálky plnej horúceho čaju Lei Tsu spadla zo stromu kukla priadky morušovej. Keď sa pokúsila kuklu vytiahnuť, uchopila prstami koniec vlákna, ktorým bola kukla obalená. Potiahla ho a z kukly sa začalo odvíjať tenučké vlákno, ktoré bolo neočakávane pevné a dlhé. Ťahala vlákno po celej záhrade a rozvešala ho po stromoch. Keď Lei Tsu odmotala celú kuklu, zistila, že vlákno je dlhé takmer 3.000 metrov. Rozhodla sa, že skúsi z vlákna upriasť niť, z ktorej utká látku na odev pre svojho milovaného manžela. Tak sa aj stalo. Panovník dostal od svojej manžellky nádherný oblek, ktorý každého očaril svojou krásou a jemnosťou. Toľko legenda.

Legenda je pravdivá v tom, že výroba hodvábu skutočne vznikla v Číne a spočiatku bola určená výlučne pre dvor čínskeho panovníka. Až oveľa neskôr sa hodváb objavil mimo panovníckeho dvora v podobe diplomatických darov, ktorými si panovník vykupoval mier s okolitými krajinami. Tajomstvo výroby hodvábu sa však darilo po tisícročia udržať v tajnosti pod hrozbou trestu smrti. Dielňa na výrobu hodvábu bola len na dvore panovníka, kde bývali aj robotníci. Nikto, kto sa na výrobe hodvábu podieľal, živý neopustil kráľovský dvor. Dlhé tisícročia držal čínsky panovník výrobu hodvábu v prísnej tajnosti. Napokon tajomstvo prezradila čínska princezná, ktorá sa v roku 140 pred Kr. vydala, opustila kráľovský dvor a odsťahovala sa do mesta Khotan, ktoré leží na území dnešného Afganistanu. Nakoľko sa od malička obliekala výlučne do hodvábnych látok, nevedela si svoj život bez hodvábu predstaviť. Preto si so sebou tajne odniesla húsenice a morušové výhonky na výrobu hodvábnych látok pre vlastnú potrebu. Niekoľko húseníc spolu s morušovými listami preniesla vo svojom bohatom účese. Z mesta Khotan sa výroba hodvábu rozšírila do Indie, Kórey, Japonska a Thajska.

Odkedy poznajú Číňania hodváb?  

Najstarším dôkazom o existencii hodvábneho vlákna bola donedávna považovaná kukla priadky morušovej, rozrezaná na dve časti, ktorú našli v nálezisku kultúry Yangshao v oblasti Xia, Shanxi. Vek tohto nálezu sa odhaduje na 3000 – 4000 rokov pred Kr. Najstarší nález hodvábnej látky pochádza z hrobu dieťaťa a datuje sa do roku 3630 pred Kr. Kúsky hodvábnej látky sa našli aj v lokalite Liangzhu a pochádzajú z roku 2700 pred Kr. Písomné odkazy na hodváb sa našli dokonca aj v Biblii v Starom zákone.

Avšak bezkonkurenčne najstarším nálezom hodvábnych proteínov svedčiacim o prítomnoati hodvábu je 8,5 tisíc rokov starý hrobový nález z neolitickej usadlosti v Jiahu v centrálnom Henane. Hodváb pravdepodobe patril k vzácnostiam, ktoré si zosnulý hodlal zobrať so sebou na druhý svet.

Čína si udržala exkluzivitu v produkcii hodvábu po 5.000 rokov. Aj keď sa textilné zvyšky nenašli, existuje množstvo nepriamych dôkazov o výrobe hodvábu v neolite. Z obdobia 4900 pred Kr. pochádza nádoba zdobená dvoma húsenicami priadky morušovej. Tento nález pochádza z oblasti Hemudu. Počas dynastie Shang (1500 – 1050 pred Kr.) vznikol text napísaný na zvieracej kosti, ktorý obsahuje slová “morušový strom”, “húsenica priadky morušovej” a “bohyňa hodvábu”. Jedná sa pravdepodobne o texty, týkajúce sa výroby hodvábu. Z obdobia panovania dynastie Shang pochádzajú viaceré nálezy, ktoré dokazujú výrobu hodvábu. Sú nimi napríklad predmety, ktoré sa našli v hroboch ako jantár, bronzové nádoby a klinu sekery - všetky zabalené do hodvábnej látky. V známom archeologickom nálezisku Mawangdui bola odhalená rakva, ktorá pozostávala zo štyroch do seba zapadajúcich rakiev. Najvnútornejšia bola vystlaná brokátom s geometrickým vzorom. Popri tom sa v hrobe našli písomné postupy na výrobu hodvábu, ako aj na smútočný odev. O niekoľko storočí neskôr sa v hrobe majstra Shao Two, ktorý zomrel v roku 316 pred Kr., v provincii Hubei našlo 15 zväzkov hodvábnych látok. Boli pravdepodobne súčasťou pohrebnej výbavy zosnulého.   

Využitie hodvábu

Hodváb sa používal popri šití šiat a dekoračných účelov aj na pohrebné a obetné rituály. Postupy povinných čínskych rituálov zozbieral a písomne zdokumentoval Konfucius. Dokonca aj knihy s budhistickými textami boli obalené v hodvábnom obale, ako aj sochy Budhy mali omotané okolo tela hodvábne rúcha.

Zdobenie hodvábnych látok podliehalo zaužívaným čínskym tradíciám. Avšak po otvorení Hodvábnej cesty došlo k výmene kultúrnych vplyvov a medzi pôvodnými vzormi sa začali objavovať aj zahraničné prvky. Tak sa medzi tradičné čínske vzory dostali aj grécke, indické a perzské symboly. Najluxusnejšie látky sa tkali pre zdobenie príbytkov vládcu. K takým patrili najmä žlto zafarbené látky, ktorých výroba bola veľmi náročná. Výrobu hodvábu riadil a kontroloval dvor panovníka. Dielne, v ktorých hodvíb spracovávali boli súčasťou kráľovského dvora. Najkrajšie zdobený damašek sa vyrábal na dvore vládcu Zhangzong, kde bolo zamestnaných 1.200 tkáčov. Nosenie hodvábnych látok bolo však regulované prísnymi zákonmi. Počas dynastie Qing sa za najexkluzívnejšie látky považovali hodvábne látky zdobené drakmi. Nosenie takýchto látok bolo výsadou panovníka a jeho priamych podriadených, ktorých sám obdaroval. Podľa počtu drakov na odeve sa určovala hodnosť úradníkov na dvore.

Počas dynastie Zhou sa výroba hodvábu rozšírila z panovníckeho dvora po celej Číne. Zaviedlo sa platenie daní formou odvádzania hodvábnych látok. Hodváb sa stal symbolom bohatstva, dokonca aj platidlom a získal vysokú ekonomickú hodnotu. Nerovnomerné klimatické podmienky na pestovanie morušových stromov však viedli k rôznej produktivite v jednotlivých oblastiach, čo zapríčinilo nespokojnosť s pravidlami výberu daní. Číňania riešili nespravodlivosť po svojom. Kradnutie morušových výhonkov sa stalo veľmi častým priestupkom a trestalo sa až tridsiatimi dňami nútených prác. Prísne daňové zákony spôsobili, že medzi jednotlivými provinciami nastal konkurenčný boj, ktorý prerástol až do vojenských konfliktov. 

Obchodovanie s hodvábom

Počnúc druhým tisícročím pred Kr. sa nadprodukcia hodvábu začala vyvážať na západ. V čase, keď Alexander Veľký dobyl Perziu, bol hodváb v Perzii už dobre známy. Aj keď hodváb poznali aj v krajinách Euroázie, jeho výroba pochádzala výlučne z Číny. Výnimkou bolo Japonsko, kde výroba hodvábu dosiahla veľmi dobrú kvalitu.

Nakoľko celý import hodvábu do Európy pochádzal z Číny, bolo potrebné nájsť spoľahlivý a rýchly spôsob dopravy. Počas dynastie Han, ktorá trvala od 207 pred Kr., až do 220 nášho letopočtu, sa hodváb prepravoval dvoma spôsobmi – obchodnými loďami alebo po súši tzv. Hodvábnou cestou. Lode boli pomerne malé, pomalé a často prepadávané pirátmi, takže sa podstatná časť exportu hodvábu prepravovala karavánami cez osvedčené obchodné cesty. Najvýznamnejšou bola Hodvábna cesta, ktorá viedla zo stredu Číny na východ do Perzie, cez Arabský polostrov až do Sýrie, kde sa tovar ďalej prepravoval loďami po celom Stredomorí. Hodvábna cesta sa používala od roku 114 pred Kr. až do roku 1450 nášho letopočtu, keď stratila svoj význam. Aj keď mala Čína veľký záujem na udržiavaní bezpečnosti na tejto ceste, vyskytlo sa veľa prekážok, ktoré bránili plynulosti obchodovania. Najvýznamnešie nebezpečenstvo tvorili kmene Xiongnu. Boli to kočovníci, ktorí obývali dnešné Mongolsko a pohraničné oblasti v severnej Číne. Obrovská ríša, ktorú obývali, sa rozprestierala na rozľahlej stepi.  Kočovníci Xiongnu boli vynikajúci bojovníci, jazdili na koňoch a vyznačovali sa násilím a krutosťou. Boli výborne zorganizovaní, vytvárali mnohopočené bojové útvary a útočili predovšetkým lukmi a šípmi. Nemali rozvinuté poľnohospodárstvo a živili sa lovom, alebo tým, čo ukoristili susedným národom. Ukázalo sa, že sú to veľmi nebezpeční susedia a počas dynastie Han sa vzájomné vzťahy veľmi zhoršili. Ani vybudovaním Veľkého čínskeho múru sa vojenské konflikty nepodarilo dostať pod kontrolu. Múr síce obmedzil nájazdy, ale celkom ich nezastavil. Naďalej dochádzalo k početným lúpežným výpravám do Číny a obchod s hodvábom smerom do Európy viazol. Čínske vojská boli síce lepšie vybavené a mali účinnejšie zbrane, ale neboli dostatočne flexibilné. Bojovníci Xiongnu kradli dobytok, zabíjali ľudí a odvliekali ich do otroctva. Keďže Číňania neboli schopní dlhodobo odolávať ich nájazdom, rozhodli sa navrhnúť mierovú zmluvu, v rámci ktorej im dodávali hodváb výmenou za ťažné zvieratá, ktoré potrebovali na prepravu hodvábu po Hodvábnej ceste. Diplomatické rokovania mali zariadiť neporušovanie hraníc, ako aj bezpečný prechod obchodných karaván. Avšak Číňanom sa nedarilo prinútiť bojovníkov Xiongnu dlhodobo dodržiavať mierové podmienky.

Po takmer nepretržitom, niekoľko desaťročí trvajúcom vojnovom stave sa napokon Číňanom podarilo politickou cestou získať kontrolu nad mongolskými nomádmi. Dodávkami hodvábnych látok sa stali kočovníci zo severu postupne na nich závislými a nedokázali sa bez hodvábu zaobísť. Ríša Xiongnu sa napokon rozdelila na severnú a južnú. Južná časť sa podriadila čínskym podmienkam a neskôr bola pripojená k Číne, kým severná, aj keď značne oslabená, aj naďalej vyvolávala ozbrojené konflikty. Za celkové víťazstvo dynastie Han nad kočovníkmi sa považuje rok 89 nášho letopočtu. Po tomto víťazstve došlo k obrovskému rozmachu obchodu s Čínou. Početné karavány nosili tovar do Európy a pozdĺž ich trasy vznikali nové obchodné mestá, ktoré podporovali plynulosť prepravy tovaru. Z Číny sa vyvážal popri hodvábe aj čaj a porcelán. Hodvábna cesta však slúžila nielen obchodu, ale mala aj významný politický, náboženský a kultúrny vplyv na krajiny, ktoré spájala. Menej príjemný dôsledok čulého obchodného ruchu bolo šírenie chorôb a epidémií. Prechod karavány z Číny až k Stredozemnému moru trval niekoľko týždňov až mesiacov a bola to veľmi obtiažna cesta. Hodvábna cesta mala niekoľko vetiev, ale ani jedna sa nevyhla členitému terénu, prechodu cez púšť, aj vysoké hory. Karavánu ohrozovali náhle rozmary počasia ako púštne búrky, snehové smršte, záplavy ale aj nástrahy zlodejov. Napriek tomu všetkému bol dopyt po čínskom tovare nielen v Európe, ale aj v mestách pozdĺž Hodvábnej cesty obrovský a používala sa neustále počas viac ako 1.500 rokov.

K najznámejším druhom tkaných látok, ktoré sa z hodvábu vyrábali, patrili satén, damašek a brokát. Všetky tieto látky mali pôvod v Číne, odkiaľ sa dovážali do Európy. Satén bola jemná hodvábna látka, z lícovej strany lesklá a používala sa na šitie jemných vrchných odevov. Damašek bola naopak hrubšia, husto tkaná pevná látka, pôvodne z hodvábneho vlákna, najčastejšie jednofarebná so vzorom rovnakej farby ale inej hustoty tkania. Bola zvyčajne svetlej farby. Vyznačovala sa tým, že obidve strany, ako rubová, tak aj lícová, boli použiteľné ako vrchná strana. Vzor v damaškovej látke sa vytváral stočením vláken, ktoré majú odlišný odraz svetla ako nestočené a zmenou odrazu svetla sa vytváral jemný vzor. Rubová a lícová strana látky sa líšili tým, že vytvárali inverzný efekt. Na zdobenie damašku sa používali najmä vzory prírodných motívov ako kvety, listy a pod. Použitie damašku bolo na na obrusy, posteľné prádlo a dekorácie stien. Brokát je podobný damašku, ale spravidla obsahuje kovové nite a viac farieb. Z rubovej strany nite nie sú zapracované do látky a voľne visia. Brokát je na rozdiel od damašku jemnejší, lesklý, viac zdobený a vyrába sa v sýtych, až tmavých farbách. Jeho využitie je predovšetkým na luxusné dámske róby.

Damašek sa po stáročia vyrábal v Číne a vyvážal po Hodvábnej ceste do Európy. Významnou zastávkou na Hodvábnej ceste bola Sýria. V Sýrii sa stretal orient s Európskou kultúrou a preto sa stalo sýrske mesto Damascus, významným kultúrnym aj hospodárskym strediskom. V Damascu sa vyrábal textil ešte pred príchodom hodvábu, preto bolo prirodzené, že sa v Sýrii začal damašek aj vyrábať. Skúsenosti sýrskych tkáčov sa prejavili tým, že sa kvalita damašku vyrábaného v Sýrii výrazne zvýšila. Zhruba v 9. storočí n.l. sa jeho výroba v Sýrii ukončila a preniesla do Európy.  Predpokladá sa, že jeho výroba bola na územie Európy prevezená križiackymi výpravami. Hoci sa hodvábne látky v Európe vyrábali, hodvábne nite sa aj naďalej importovali z Číny. Moruši sa mimo územia Číny dlhodobo nedarilo a všetky pokusy o jej úspešné a trvalé pestovanie stroskotali.

V 15. a 16. storočí nášho letopočtu došlo k veľkým objavom, ktoré zasiahli aj oblasť medzinárodného obchodu. Britské obchodné lode začali používať morskú cestu objavenú Vascom de Gama, ktorá viedla okolo Afriky oboplávaním Mysu dobrej nádeje. Zvýšenie rýchlosti lodnej prepravy, lepšia bezpečnosť, ako aj väčšia prepravná kapacita obchodných lodí spôsobili zlacnenie dopravy tovaru. Presmerovanie prepravy na more malo dopad na menšie používanie Hodvábnej cesty, ktorá postupne upadala, až sa nakoniec prestala používať, hoci jej časti stále existujú a využívajú sa dodnes.

Hodvábny poklad

Keď sa v roku 1900 vybral britský archeológ maďarského pôvodu Marc Aurel Stein do púšte Gobi, jeho cieľom bolo nájsť poklad. Súrne si otreboval doplniť svoj rozpočet, ktorý sa neúspešnými výpravami vyčerpal. Dňa 18. decembra prišiel na miesto, kde sa nachádzali ruiny stáročiami zabudnutého a pieskom zasypaného mesta Dandan Uiliq. Ruina tohto mesta sa nachádza na Hodvábnej ceste a v čase jej najväčšieho rozmachu malo mesto veľký význam. Steinovi sa lokalita pozdávala, sľubovala nádej na odhalenie niečoho väčšieho a tak si predbežne naplánoval jej prieskum. Púšť Gobi opustil, aby sa do nej opäť vrátil vybavený archeologickým náradím. V tom čase, keď sa Stein vrátil, Wang Yuanlu stál ako vždy na stráži. Držal strážl pred bohato vyzdobenými svätyňami známymi pod názvom jaskyne Mogao, alebo chrámy tisícich Budhov, ktoré sa nachádzali v púšti Gobi, neďaleko oázy Dunhuang. Prvé jaskyne Mogao boli vykopané v 4. storočí a do 7. storočia už existovala tisícka jaskynných chrámov, ktoré navštevovali obchodníci, prechádzajúci okolo a prispievali na ich výzdobu. Spolu s Hodvábnou cestou upadli do zabudnutia aj jaskynné svätyne. Bdel pri nich len osamelý strážca Wang Yualu. Práve fajčil v jednej svätyni, keď si všimol, že dym z cigarety neprúdi smerom von z jaskyne, ale k jej zadnej stene, kde sa strácal. Sprvoti tomu nevenoval pozornosť, ale možno z dlhej chvíle mu nedalo a pozorne si začal prezerať stenu, ktorá mu vždy pripadala neporušená. Napokon našiel miesto, kde bol medzi skalami nepatrný otvor, veľký tak pre jedno oko. Nazrel do neho a v chabom svetle uvidel obrovské kopy písomných zvitkov. Svoj nález nahlásil úradom, ale tie neprejavili záujem o jeho preskúmanie. Zdalo sa, že udalosť upadne do zabudnutia. Avšak správa o nájdených zvitkoch sa okľukou dostala až k Steinovi a ten sa na ceste do Dandan Uiliq v oáze zastavil, aby si miesto prezrel.

Keď uvidel obrovské množstvo písomností, ešte netušil, že sa v jaskyni nachádza jeden z najväčších objavov storočia. Veľkú časť tvorili Tibetské rukopisy, ktoré majú nevyčísliteľnú hodnotu. Popri ďalších významných textoch sa medzi písomnosťami nachádzala aj najstaršia známa tlačená kniha. A popri tom aj obrovské množstvo textov o hodvábnych textíliách, medzi nimi aj jemné maľby na hodvábnych a bavlnených látkach, ktoré predstavovali obetné dary (ex-voto). 

Okolo 10.000 artefaktov sa dostalo do Britského múzea, ktoré ich kúpilo za smiešnu cenu 130 britských libier. Za tento nález získal Stein nielen vytúženú finančnú odmenu, ale aj šľachtický titul, čo bolo pre neho iste milé prekvapenie. Po zdigitalizovaní a sprístupnení Steinovej  zbierky odborným kruhom v roku 2013 získali odborníci na celom svete možnosť preskúmať veľké množstvo textov a získať jasnú predstavu o výrobe hodvábu, ako aj o spôsobe prepravy tovaru, o jeho množstve a sortimente, ako aj o živote ľudí, ktorí prepravovali tovar a žili v mestách rozmiestnených pozdĺž Hodvábnej cesty. Jedným z najvýznamnejších artefaktov z nálezu bol drevený panel určený na obetovanie Budhovi, na ktorom boli namaľované výjavy zo známej legendy o tom, ako tajmostvo výroby hodvábu uniklo z Číny.

Hodváb v súčasnosti

Hodváb ani po tisícročia nestratil svoj pôvab. V 17. storočí predstavoval exkluzívnu módnu látku pre vyššie spoločenské vrstvy v celej Európe. Anglicko sa pokúšalo držať krok s týmto trendom nakupovaním hodvábnych látok z Francúzska a Talianska. Avšak Briti mali ambíciu byť vo výrobe hodvábu nezávislí, a preto sa pokúsili  pestovať hodvábnika priamo v Británii. Tento pokus sa za krátky čas ukázal byť neúspešným. Morušovník totiž neznášal vlhké anglické podnebie. Briti sa však nevzdali a pripravili plán na pestovanie hodvábu vo svojej kolónii v Savannah, Georgia, (dnes USA), kde pokusne nasadili morušovníkové háje. Stromy rástli a zdalo sa, že nič nestojí v ceste k úspešnému pestovaniu hodvábnika. S experimentálnou výrobou hodvábu začali v roku 1734. Aj keď sa morušovým stromom darilo, problémy boli so spracovaním vlákna. Briti si museli na pomoc pozvať talianskych špecialistov, ktorí pricestovali do Savannah a vyškolili britských kolonizátorov. Už rok po začiaktu experimentu sa podarilo vypestovať dostatok hodvábneho vlákna na vyrobenie látky a ušitie slávnostnej róby pre britskú kráľovnú Karolínu, ktorá ju s veľkou pompou v roku 1735 slávnostne predviedla.

Podnebie v Georgii bolo však nestále, teplota sa často menila. Výkyvy teploty spôsobovali zlú kondíciu morušovníkov, ktorým sa prestalo dariť. Nastal pokles produkcie hodvábu, čím sa nenaplnilo očakávanie britských investorov, ktorí začali rušiť svoje obchodné záväzky. Po sľubnom začiatku začala byť výroba hodvábu od roku 1780 postupne nahrádzaná menej náročným pestovaním bavlny a Briti sa potichu ambícií na sebestačnosť vo výrobe hodvábu vzdali.

Výroba hodvábu sa z Číny napriek ťažkostiam s pestovaním moruše predsa le rozšírila a udomácnila prevažne v množstve, prevažne ázijských krajín. K najväčším svetovým producentom patria Čína, India, Uzbekistan, Thajsko a Brazília. Napriek tomu Čína zostala svetovou jedničkou a v súčasnosti pokrýva 74% celosvetovej produkcie hodvábu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Kičura nevie vysvetliť úplatky, ani zametanie stôp

Kajetán Kičura je vo väzbe od apríla.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Nie, demokracia nie je diskusia (komentár)

Vláda má plné právo prikázať očkovanie proti covidu.


Už ste čítali?