Polárne expedície - časť 3. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Rossova výprava

Autor: Iveta Rall | 12.6.2021 o 0:16 | (upravené 27.6.2021 o 8:53) Karma článku: 5,27 | Prečítané:  666x

Nasledujúcich 6 dielov „Polárnych expedícií“ prinesie príbehy britských arktických výprav z 19. storočia, ktorých cieľom bolo objavenie severozápadnej morskej cesty na prepojenie Atlantiku s Pacifikom. Dnes ponúkam prvý príbeh.

V 19. storočí sa vyskytli nezávisle od seba dva fenomény, ktoré podporili rozhodnutie Britskej Admirality zorganizovať arktické expedície. Od čias Barentsových výprav (posledná skončila v roku 1597) sa na viac ako 300 rokov prestalo investovať do hľadania severnej námornej cesty a v podstate by to tak aj zostalo, nebyť pozoruhodnej udalosti, ktorá zamiešala karty v rukách Britskej admirality.  

Vráťme sa o niekoľko storočí naspäť. Vieme, že v ranom stredoveku, okolo roku 1300 došlo k náhlej zmene klimatických podmienok, nastala tzv. malá doba ľadová, ktorá sa skončila až v 19. storočí.  Z nezistených príčin sa znížila teplota na celej Zemi o 6-8 °C. V dôsledku toho sa medzi Grónskom a Špicbergami vytvorila súvislá ľadová pokrývka.

V roku 1817 sa však stala neobvyklá vec. Obrovská ľadová masa, ktorá po stáročia pokrývala more na severe, sa začala roztápať a ľad praskať. Veľké ľadové kryhy sa odtrhli a pohybovali zo severu na juh do Atlantiku. Ich prítomnosť v Atlantickom oceáne spôsobila ochladenie Európy a Severnej Ameriky. Island, ako aj pobrežie Grónska a Kanady obklopila hrubá nepriestupná ľadová bariéra a odrezala ich od okolitého sveta.

Prví, ktorí z tejto udalosti profitovali, boli britskí lovci veľrýb. Ich akčný rádius sa zväčšil, koristi bolo odrazu viac. Najznámejší britský veľrybár William Scoresby popísal túto udalosť na základe vlastného pozorovania. Bol to nielen veľrybár, ale hlavne vedec, ktorý lovil veľryby na základe analýz svojich skúseností a pozorovania prírody. Preto mal oveľa väčšie úlovky a zisky ako jeho kolegovia. Podľa jeho slov sa more na sever od zemepisnej šírky 80° roztopilo a uvoľnilo medzi Grónskom a Beringovou úžinou severnú morskú cestu. Sám Scoresby dosiahol so svojou veľrybárskou loďou rekordnú zemepisnú šírku 82°30´. Existenciu severnej morskej cesty dokazovala migrácia veľrýb, ktoré mali na tele harpúny grónskych veľrybárov, pričom boli ulovené rybármi v Beringovom mori.

Hoci Scoresby ako prvý vyslovil domnienku o existencii severozápadnej morskej cesty, z vlastnej skúsenosti však vedel aj to, že more je v Arktíde splavné len niekoľko týždňov v roku. Tiež si bol vedomý, že na sever od kanadského pobrežia je neprehľadné množstvo ostrovov, medzi ktorými je potrebné prieplav nájsť. Na základe svojich skúseností vypracoval plán objavenia prieplavu a predložil ho Britskému námornému loďstvu. Podľa Scoresbyho plánu bolo potrebné vystrojiť expedíciu niekoľkých lodí, ktorá by bola schopná preplávať medzi ľadovými kryhami a v Arktiku prezimovať, pretože jedno arktické leto by na tak zložitú výpravu nebolo dosť dlhé. Lode by museli byť opatrené plechovým obložením trupu, aby dokázali roztláčať ľadové kryhy. Museli byť dostatočne robustné a veľké, aby uniesli zásoby potravín aspoň na dve zimy a silne vystužené, aby trup pod tlakom ľadu nepopraskal. Posádka by mala byť starostlivo vyberaná a trénovaná na prežitie v arktickom prostredí. Dôkladná príprava na takúto expedíciu mala trvať aspoň 3 roky.

Po nedávno skončených napoleonských vojnách (skončili sa v roku 1815) malo Britské námorné loďstvo odrazu k dispozícii niekoľko desiatok vojnových lodí, pre ktoré nebolo využitie. Navyše, po vojne zostal nadbytok vojenských námorníkov, ktorých bolo treba platiť a britské loďstvo nemalo pre nich žiadnu prácu. Ich celkový počet bol približne 23.000, pričom každý štvrtý bol dôstojníkom. Samozrejme, časť z nich poslala Britská admiralita do dôchodku, ale ešte stále zostávali tisíce nevyužitých námorníkov a dôstojníkov.

Jednou z kľúčových postáv britských arktických výprav je John Barrow. Nakoľko budem o ňom ešte veľa písať, dovoľujem si ho predstaviť. Narodil sa v roku 1764 v roľníckej rodine. Mal sa z neho stať farmár ako jeho predkovia, avšak John bol mimoriadne inteligentný, mal široké spektrum záujmov a dychtil po vzdelaní. Vo veku 13 rokov už plynule ovládal latinčinu a gréčtinu. Popri jazykoch sa zaujímal aj o navigáciu a kartografiu. Okrem toho si mladý Barrow rozšíril vedomosti v matematike, astronómii a geológii. Barrow bol pritom skromný, veľmi pracovitý a získal si sympatie spolužiakov a ich rodičov, ktorí ho pozývali doučovať svoje deti. Z takto získaného zárobku si John Barrow hradil náklady na štúdium. Už počas štúdia sa dostal medzi vplyvných ľudí a vybudoval si niekoľko prospešných kontaktov. Na prahu dospelosti sa zúčastnil niekoľkých veľrybárskych loveckých výprav a popri tom sa venoval štúdiu mandarínskej čínštiny. Netrvalo dlho a mandarínsky jazyk ovládal slovom aj písmom. Kvôli znalosti čínskeho jazyka pozvali mladého Barrowa, aby sa zúčastnil britskej diplomatickej misie do Číny v úlohe tlmočníka a prekladateľa. Farmársky syn sa počas misie do Číny osvedčil a následne pôsobil vo viacerých koloniálnych krajinách, kde využil svoje znalosti z kartografie a popri tom sa venoval aj geologickým prieskumom. Počas svojho cestovateľského obdobia sa stretol s viacerými významnými ľuďmi, až to nakoniec dotiahol na pozíciu druhého sekretára Britskej Admirality. Bolo to najvyššia pozícia u britského námorníctva, akú mohol človek bez šľachtického pôvodu dosiahnuť. Hoci Barrowova funkcia mala byť čisto administratívna, v krátkom čase dokázal u svojich nadriadených vzbudiť nezvyčajný rešpekt. Časom získal aj ich dôveru a napokon aj moc rozhodovať o britských objaviteľských expedíciách.

Scoresby si so svojou predstavou o arktickej expedícii získal nielen Barrowa, ale nadchol aj sira Josepha Banksa, prezidenta Kráľovskej spoločnosti, ktorý mal pod kontrolou kráľovskú pokladnicu. Dokázal ho presvedčiť o význame objavenia severnej morskej cesty pre britský obchod. Jediným kompetentným kandidátom na vedenie prvej arktickej expedície bol z odborného hľadiska považovaný Scoresby.

Čoskoro sa však v súvislosti s organizáciou expedície vyskytli problémy. Veľrybári, ktorých hodlal Scoresby na plavbu najať, boli síce skúsení moreplavci, dobre poznali arktické podmienky, avšak nemali záujem o objavovanie severnej morskej cesty, netúžili po pochybnej sláve a už vôbec nie riskovať vlastné životy. Scoresbyho schopnosti viesť arktickú výpravu síce nikto nespochybňoval, dostal silnú podporu od Barrowa, ako aj Banksa, avšak nemal šľachtický pôvod a zo spoločenských dôvodov mohol nanajvýš zastávať úlohu navigátora. Členom Britskej admirality sa zase nepozdávala dĺžka prípravy na expedíciu a výška jej rozpočtu.  

Barrow napokon dosiahol, že sa rozpočet, aj keď nižší ako plánoval, schválil a padlo rozhodnutie na jar roku 1818 uskutočniť prvú Kráľovskú arktickú expedíciu. Mala pozostávať z dvoch paralelne prebiehajúcich výprav. Každá z nich dostala od Britského námorného loďstva 2 lode. Veliteľ prvej výpravy John Ross s poručíkom Williamom Edwardom Parrym sa mali pokúsiť nájsť severozápadnú morskú cestu medzi kanadskými ostrovmi. Druhú výpravu viedol kapitán David Buchan, ktorý sa mal s poručíkom Johnom Franklinom pokúsiť preplávať cez severný pól a pri Beringovej úžine sa stretnúť s Rossom a Parrym. Žiadna časť expedície nebola pripravená na prezimovanie a mala trvať len niekoľko týždňov, v najhoršom prípade mesiacov.

Muži, ktorých na vedenie expedície vybrali, boli veľmi rozdielni, ale mali spoločné dve veci. Po prvé, nikdy neboli ani len v blízkosti Arktídy a po druhé, všetci dúfali v povýšenie, čo bolo ich jedinou motiváciou. Preto nebolo veľkým prekvapením, že John Ross požiadal o vyššiu hodnosť ešte pred výpravou. Netreba snáď zdôrazňovať, že Scoresby odmietol ponúkanú úlohu navigátora a výpravy sa nezúčastnil. Jej kráľovská výsosť kráľovná Charlotte oficiálne potvrdila záujem monarchie na objavení severnej morskej cesty z Atlantiku do Pacifiku a osobnou účasťou podporila slávnostné vyplávanie prvej kráľovskej arktickej expedície.

Rossova výprava pozostávala z dvoch bývalých vojnových lodí Isabella a Alexander, ktoré upravili na plavbu cez arktické moria. Isabelle bola väčšia loď s výtlakom 385 ton, kým Alexander bola menšia s výtlakom len 252,5 tony. Obe lode opatrili zdvojeným plášťom kvôli tepelnej izolácii a ich trup vystužili hrubými drevenými trámami, aby ho tlak ľadu nerozdrvil. Prova každej z nich bola obitá železným plechom a zašpicatená. Pridali kotvu do ľadu a loď vybavili pílami na rezanie krýh. Do výbavy pribudlo aj množstvom drevených nosníkov a 56.000 klincov, ktoré mali slúžiť na opravu lode. Pre prípad nevyhnutnosti prezimovať v Arktíde dostala každá loď zabalenú plátennú strechu, teplé kožušinové prikrývky a pre každého námorníka kvalitné zimné oblečenie. Popri tom viezli 25 zväzkov kníh o Arktíde, ktoré si obe lode zdieľali.

Popri technickom vybavení niesli lode aj prístroje na vedecké pozorovania. Kráľovská spoločnosť venovala sedem rôznych meračov rýchlosti a kompasov, ďalej kyvadlo Henryho Katera na meranie eliptického tvaru Zeme, horský barometer a ďalšie viac-menej neužitočné prístroje na ich testovanie. Pozoruhodné bolo, že viezli aj 40 dáždnikov. (Britskí gentlemani sa nezaprú!) V rámci zásobenia potravinami sa uvádza len toľko, že lode obsahovali 129 galónov pálenky a 50 kg tabaku.  

Podobnú prípravu ako Rossova výprava, absolvovala aj Buchanova, ktorú tvorili lode Dorothea a Trent.

Dňa 25. apríla 1818 zadul priaznivý vietor a všetky 4 lode s kráľovniným požehnaním naraz vyplávali z Temže na more a zamierili na sever. Sprvoti plávali spoločne, avšak 1. mája sa výpravy oddelili. Rossova výprava plávala pozdĺž západného grónskeho pobrežia, kým Buchanova mierila priamo na sever. Ross so svojimi loďami za sedem dní preplával Baffinov záliv (Baffin Bay) a na jeho severe narazil na súvislý ľad. V oblasti, kde neočakávali známky civilizácie, zbadal Ross na svoje veľké prekvapenie flotilu vyše tridsiatich kotviacich britských veľrybárskych lodí. Všetci, ktorí boli po prvýkrát v Arktíde, sa nevedeli vynadívať na krásu ľadových krýh a nádherné farby a tvary pobrežných ľadovcov a skál. Nachádzali sa na nich obrovské kolónie vtákov. Slnko, ktoré vôbec nezapadalo za obzor, im poskytovalo neustály pohľad na romantickú arktickú scenériu. Počasie bolo nádherné a pokojnú hladinu mora narúšali len pohyby veľrýb. Na palube mal Ross aj zopár veľrybárov, ktorých sa podarilo naverbovať a tí ulovili jednu veľrybu, z ktorej tuk  uskladnili na horšie časy.

Do konca júla námorníci skúmali a mapovali pobrežie Baffinovo zálivu, avšak počasie sa začalo meniť. V tom čase veľrybárske lode už odplávali aj s úlovkom do bezpečia domovských prístavov a Rossove lode zostali v Baffinovom zálive osamotené. Rossova výprava práve dosiahla najsevernejšiu časť zálivu a nachádzala sa v zemepisnej šírke 75°12´, keď sa v prudkom vetre začal lámal ľad na zamrznutej časti mora a lode v krátkom čase obkolesili ľadové kryhy. Začal duť veľmi silný vietor, teplota sa prudko znížila a v zálivoch začalo more zamŕzať. Ani jedna z Rossových lodí nemala šancu za takýchto okolností pokračovať v plavbe. Ross zavelil, aby námorníci vysekali v zamrznutom zálive Melville Bay prístav, v ktorom by obidve lode prečkali zlé počasie. Netušil, že kým do vysekaného priestoru v ľadovom poli vplávajú lode, sa v ňom vytvorí vysoké ľadové bralo z naplavených ľadových krýh. Nezostávalo nič iného, než opustiť ľadovú pascu a prečkať nečas na otvorenom mori v obkolesení ľadových krýh. Rossovi nezostalo nič iného, než dúfať, že sa obidve lode čoskoro dostanú z ľadového zovretia.

Dňa 8. augusta sa počasie zlepšilo, vietor ustal a more upokojilo. Ľadové kryhy odplavili prúdy a oslobodené lode mohli opäť plávať na otvorenom mori. Ross zazrel na brehu Grónska Inuitov so saňami a rozhodol sa s nimi nadviazať kontakt, čo sa mu podarilo a pozval ich dokonca na jednu z lodí.

V dôsledku zlého počasia, ktoré výpravu v predchádzajúcich dňoch potrápilo, sa uvoľnil ľad na severe Baffinovho zálivu a dňa 19. augusta lode mohli vplávať do Smithovej úžiny (Smith Sound). Dnes vieme, že je to jeden z možných prieplavov do Beringovho mora, avšak Ross ho bez bližšieho skúmania vyhodnotil ako záliv a 23. augusta sa otočil naspäť. Na juhozápad od Smithovej úžiny leží Jonesova úžina (Jones Sound), ktorá podobne ako Smithova úžina prepája Baffinov záliv s Beringovým morom. Ross opäť vyhlásil, že sa jedná o záliv a nie o prieplav. Najjužnejšie z troch potenciálnych prieplavov sa nachádzala Lancastrova úžina (Lancaster Sound), ktorá bola Britským námorníctvom považovaná za najpravdepodobnejšiu cestu na západ. Dňa 1. septembra obe lode vplávali do Lancastrovej úžiny. More bolo voľné, ale viditeľnosť mizivá, lebo sa spustila hustá hmla. Avšak aj napriek hmle Ross videl, že je úžina nesplavná a vyhodnotil ju opäť za záliv. Koncom septembra sa počasie opäť zhoršilo. Ross v obave, že lode uväznia ľadové kryhy, namieril do domovského prístavu, kde sa výprava po krátkej prestávke v Cumberland Sound dňa 14. novembra skončila. V tomto jedinom prípade išlo skutočne o záliv.

V správe, ktorú Ross predložil Britskej admiralite, sa snažil dokázať, že sa žiadny prieplav na severe, ktorý by spájal Atlantik s Pacifikom, nenachádza. Napriek tomu že existovali dôkazy o prieplave pomedzi arktické ostrovy, Ross jeho existenciu poprel.

Pokračovanie v ďalšej časti....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.


Už ste čítali?