V tejto časti predbežne ponecháme Franklina, nech sa so svojimi druhmi brodí kanadskou tundrou a budeme sa venovať prvej samostatnej a súčasne najúspešnejšej z troch Parryho výprav, ktorá prebiehala v rokoch 1819 - 1820.
William Edward Parry, podobne ako jeho mnohí dôstojnícki kolegovia, pochádzal z intelektuálnej rodiny, jeho otec bol významným londýnskym lekárom. Narodil sa v roku 1790 a už ako 13-ročný vstúpil do služieb britského námorníctva. V pomerne mladom veku sa zúčastnil napoleonských vojen a po ich skončení zostal pôsobiť v Britskom námornom loďstve. Počas mieru na svojej prvej samostatnej misii velil vojnovej lodi, ktorou sprevádzal veľrybárske flotily do lovíšť na sever Baffinovho zálivu. Tak získal skúsenosti v arktických moriach, ktoré zúročil pri hľadaní severozápadnej morskej cesty, o ktorej existencii bol hlboko presvedčený. Mimochodom, dožil sa úctyhodného veku 65 rokov, celý život prežil v službách britského námorníctva a zomrel na následky cholery. Dosiahol titul admirála. V minulom dieli sme sa venovali prvej Parryho arktickej objaviteľskej výprave, v dnešnom dieli si popíšeme jeho druhú a zároveň najúspešnejšiu expedíciu.
Keď Parry dňa 11. mája 1819 vyplával z domovského prístavu, dostal jasné pokyny. Jeho lode mali plávať priamo do Lancastrovej úžiny. Nemali sa zdržiavať mapovaním pobrežia, alebo vedeckými pozorovaniami. V prípade, že by sa táto úžina ukázala nebyť splavnou, mali vyskúšať susednú Smithovu, prípadne Jonesovu úžinu. Cieľ výpravy stanovil John Barrow jasne - čím skôr sa mala výprava dostať na Kamčatku, odovzdať dokumenty na potvrdenie úspechu výpravy jej guvernérovi a vrátiť sa naspäť cez Tichý oceán so zástavkou na ostrovoch Hawai.
Parry, podobne ako predchádzajúce britské objaviteľské expedície v 19. storočí, dostal k dispozícii dve lode – loď Jeho Veličenstva (His Majesty Ship - HMS) Hecla s výtlakom 375 ton a menšiu loď Griper s výtlakom len 180 ton. Obe lode vyplávali za panovania britského kráľa Georga III. Parry zostavil väčšinu členov posádky zo skúsených účastníkov výpravy z predošlého roka, ktorí nepotrebovali tréning v Arktíde. Dôstojníkmi boli Sabine, James Clerk Ross (synovec Johna Rossa), Alexander Fisher, Henry Hoppner, Frederic Beechey a William Hooper. Veliteľom lode Griper sa stal síce nováčik v oblasti arktických výprav, ale s veľkým potenciálom – Matthew Liddon.
Parry svoju výpravu starostlivo naplánoval. Na základe predchádzajúcej skúsenosti už vedel, že ak má byť výprava úspešná, jedna letná sezóna na preplavenie do Beringovej úžiny nepostačí (držal sa Scoresbyho plánu). Počítal s tým, že posádka bude musieť prežiť jednu, prípadne aj dve zimy v Arktíde. Vedel, že prezimovanie nad polárnym kruhom má dvoch nepriateľov – skorbut a nudu. Aby sa vyhol skorbutu, vzal so sebou čerstvé ovocie, nakladané uhorky, kvasenú kapustu a vysoko koncentrovaný ocot. Popri tom ešte aj semienka byliniek. Novinkou na jeho výprave boli konzervované potraviny, ktoré sa nikdy predtým na námornej výprave nevyskytli. K pozoruhodnostiam patrí aj to, že na otváranie konzerv nepoužívali otvárače, pretože ešte neexistovali, ale otvárali ich sekerou a kladivom. Ďalším Parryho prínosom do organizácie výpravy boli hudobné nástroje, ktoré sa mali postarať o dobrú náladu a zahnať nudu.
Po vyplávaní lode nabrali kurz plavby priamo sa sever do Baffinovho zálivu. Ako v minulom roku, tak aj v tomto, sa v zálive nachádzalo obrovské súvislé ľadové pole, tentokrát však bolo väčšie, s priemerom až 80 míľ a blokovalo cestu do Lacastrovho prieplavu. Parry mal tri možnosti – počkať na arktickú búrku, ktorá by polámala s odplavila ľad, pokúsiť sa oboplávať ľadové pole zo severu, alebo sa pustiť do Lancastrovej úžiny priamo cez jeho stred. Rozhodol sa pre tretiu možnosť. Plavba cez ľadové pole bola podľa očakávania spojená s veľkými ťažkosťami. Námorníci museli sekať a píliť do ľadu kanál, aby mohli lode preplávať. Zdolať vzdialenosť 80 míľ cez súvislý ľadový pancier trvalo lodiam takmer mesiac. Konečne 28. júla 1819 obe lode bez poškodenia prešli ľadovým poľom a smerovali priamo do Lancastrovej úžiny. V ústí úžiny sa niekoľko dní zdržali, pretože čakali na priaznivý vietor. Ten prišiel 2. augusta a obe Parryho lode veľmi opatrne vplávali do úžiny. Parry si uvedomoval, že sa ocitajú na miestach, kde ešte nikto pre nimi nebol. Cítil ťarchu zodpovednosti a nechcel zažiť škandál, o ktorý by sa jeho kritik John Ross určite postaral, keby sa ukázalo, že úžina je len zálivom. Musel byť opatrný aj preto, že nechcel poškodiť lode o ostré skaly, ktoré sa na morskom dne nachádzali, a z toho dôvodu často merali hĺbku kanála, v ktorom sa lode plavili. Čoskoro zazreli na konci úžiny skalnaté pobrežie. Ak by sa v tomto mieste úžina končila, museli by dať Rossovi za pravdu v tom, že Lancastrova úžina je len záliv, a to im expedičná hrdosť nechcela dovoliť. Za žiadnych okolností nehodlali predčasne vzdať prieskum úžiny a plávali ďalej. Ešte častejšie merali hĺbku morského dna, aby loď uchránili pred nárazom o dno a k veľkej úľave kapitána Parryho, bolo dno úžiny dostatočne hlboké a nezvyšovalo sa. Na ich veľkú radosť sa skalnaté pobrežie, ktoré videli na obzore, ukázalo byť ostrovom, ktorý sa dnes nazýva Baffinov ostrov. Za Baffinovým ostrovom sa úžina rozdeľovala. Na juh viedol kanál Prince Regent Inlet a Lancastrova úžina ďalej pokračovala časťou, ktorú nazvali Barrowova úžina (Barrow Strait). Na 89° západnej zemepisnej dĺžky sa už však v Barrowovej úžine nachádzal súvislý ľad a výhliadky na ďalšiu plavbu boli mizivé.
Za týchto podmienok sa Parry rozhodol vplávať do kanála Prince Regent Inlet, ktorý bol voľný. Plávali 120 míľ na juh a pobrežie po pravej strane nazvali Sommerset Island (hoci si neboli istí, či sa jedná o ostrov). V zemepisnej šírke 71°53´30“ Parry nehodlal viac plávať smerom na juh, pretože si bol istý, že to nie je správna cesta na západ a obrátil lode naspäť na sever. Kým plávali severným smerom, Parry dal dôstojníkom Sabine, Beechy a Hoppner úlohu preskúmať pobrežie, ktoré bolo v okolí kanála ploché a kamenisté bez kúska vegetácie. Nenašli tam žiadnu zver, ani nič pozoruhodného. Keď lode vyplávali z kanála Prince Regent, videli, že sa ľadové pole vyčistilo a dňa 19. augusta 1819 obe lode mohli plávať Barrowovou úžinou ďalej na západ.
Najbližšiu úžinu smerom na sever pomenovali Wellington Channel a veľký ostrov na pravej strane Cornwallis Island. Na tomto mieste výpravy nastali problémy s kompasom. Ručička sa nevedela ustáliť a zdalo sa, akoby bol severný pól na dosah ruky. Parry netušil, že je blízko magnetického pólu a že geografický pól nie je totožný s magnetickým. Situáciu vyhodnotil tak, že sa kompas pokazil a plavili sa ďalej bez neho. Preplávali popri ostrove Bathurst a vošli do rozľahlej časti úžiny, ktorú nazvali Melvillovou úžinou. Ostrov na severnej strane úžiny nazvali Melvillovým ostrovom.
Dňa 4. septembra Parry so svojou výpravou prekročili 110. poludník, a to znamenalo, že vyhrali cenu 5.000 libier, ktorú vypísal britský parlament. Pri ostrove Melville Parryho lode po prvýkrát od začiatku výpravy zakotvili, aby oslávili výhru. Na ostrove našli dostatok uhlia a lovnej zveri, čo zapríčinilo, že sa tam výprava zdržala dlhšie, aby si doplnili zásoby. V tomto čase sa začalo postupne stmievať, prichádzala polárna noc a teplota sa znižovala. Nastal čas na hľadanie vhodného miesta na prezimovanie.
Avšak Parry nehodlal svoje lode tak skoro zazimovať a po niekoľkých dňoch strávených na ostrove Melville dal povel na ďalšiu plavbu. Dňa 17. septembra 1819 dosiahli najzápadnejší bod svojej expedície: 112° 51´ západnej zemepisnej dĺžky. Tento bod zaznamenali do mapy a miesto na severnej časti pobrežia nazvali Mys Providence (Cape Providence). Čoskoro sa začalo prudko ochladzovať a na mori sa vytvárala ľadová škrupina, ktorá postupne hrubla. Parry sa konečne rozhodol pripraviť výpravu na prezimovanie. Dňa 22. septembra obidve lode vplávali do zátoky pri Melvillovom ostrove, kde sa utáborili a kde hodlali prečkať zimu. Na pobreží si vybudovali zimný tábor - postavili prístrešky, pokryté celtovinou, kde uložili časť nákladu lode.
Posádka dôkladne prezrela obidve lode, ale nenašla žiadne závažné poškodenie. Všetci námorníci boli zdraví a nestratili ani jedného muža. Nálada bola vynikajúca. Výprava nielenže získala odmenu 5.000 libier za dosiahnutie 110. poludníka, ale aj ďalších 1.000 libier za zmapovanie 1.000 míľ pobrežia. Parry mal dobrý dôvod na spokojnosť s dovtedajším priebehom expedície. Avšak netušil, že sa výprava konala v roku, ktorý bol mimoriadne teplý. Počas predchádzajúcich 10 rokov by totiž vôbec nebolo možné do Lancastrovej úžiny vplávať.
Miesto, na ktorom Parryho muži prezimovali, bolo v strede ničoho. Najbližšie ľudské obydlie východným smerom v Grónsku bolo vzdialené 1.200 míľ. Najbližšia osada kanadských lovcov kožušín bola vzdialená 700 míľ na juh a najbližšie obývané miesto na západ bolo na Aljaške (vtedy ruskej) vzdialené 1.200 míľ. O miesto ich prezimovania nemali záujem ani len Inuiti.
Parry hodlal prežiť arktickú zimu s čo najmenšími stratami. Posádka odmontovala sťažne oboch lodí a urobila na lodiach strechu z celtoviny. Okolo trupov lodí vytvorili hrubú stenu zo snehu, ktorá slúžila ako izolácia. Obe lode boli vykurované uhlím a vnútorné priestory lodí boli suché a príjemné. Na brehu ostrova Melville posádka vybudovala drevený dom na uskladnenie prístrojov, ktorý zároveň slúžil na opravy. Parry udržiaval posádku sústavne zamestnanú. Ranný budíček bol o 5:45 a až do večierky o 9:45 mala posádka vždy plné ruky práce. Muži sa zaoberali hlavne lovením zveri a údržbárskymi prácami. Dňa 26. októbra sa do Parryho kabíny obrátenej na juh, dostalo ešte dostatok slnečného žiarenia, aby mohol medzi 9:30 a 14:30 čítať bez umelého svetla. Zima sa však neodvratne blížila, až 4. novembra uvideli slnko poslednýkrát a nastala polárna noc. Parry si vypočítal, že najbližšie vyjde slnko nad obzor dňa 8. februára a denné svetlo neuvidia po dlhých 96 dní. V tomto období venovala posádka viac času zábave a menej práci. Nastal deň zimného slnovratu. Krátko pred Vianočnými sviatkami 22. decembra vonkajšia teplota stále ešte umožnila pobyt vonku a na Vianoce doprial Parry svojím mužom mimoriadny prídel jedla a pitia. Avšak 30. decembra 1819 sa prudko ochladilio a Parry zaznamenal v lodnom denníku najnižšiu dosiahnutú teplotu počas celej výpravy - 75°F (-60°C). Dni ubiehali aktívnou činnosťou posádky, ktorá nestrácala dobrú náladu. Ako Parry predvídal, 8. februára 1820 vyšlo po prvýkrát slnko nad obzor. Avšak vonkajšia teplota nestúpala. Keď sa minuli zásoby čerstvého ovocia, Parry si začal robiť starosti s možným výskytom skorbutu. Aby sa vyhol tejto obávanej choroby, zasial žeruchu a horčičné semienka, ktoré pri teplých trubkách, ktorými sa v lodiach rozvádzalo teplo, vyklíčili a dokázali zásobiť posádku dostatočným množstvom vitamínu C.
Dňa 24. februára postihol drevený domček na pobreží ostrova požiar. Boli v ňom umiestnené najdôležitejšie prístroje. Našťastie sa posádke podarilo oheň včas spozorovať a uhasiť a tým väčšinu prístrojov zachrániť.
Začiatkom marca námorníci spozorovali, že sa ľad začína roztápať. Bohužiaľ, celý apríl husto snežilo a opäť sa ochladilo. Na radosť celej posádky sa 30. apríla 1820 náhle oteplilo a Parry vydal rozkaz preniesť všetky zásoby späť na loď a začať s vysekávaním lode z ľadu. Keď sa dňa 17. mája podarilo vysekať loď Hecla z ľadvého zovretia, tá vyskočila takmer o pol metra do výšky. Spôsobili to zásoby paliva a potravín, ktoré posádka cez zimu spotrebovala. Dňa 24. mája boli obidve lode ešte stále uväznené v hrubom ľadovom poli, avšak začalo pršať. Parry to pochopil ako dobré znamenie a očakával, že sa ľad čoskoro roztopí. Nestalo sa tak a Parry v obave, že možno budú musieť stráviť na ostrove Melville ďalšiu zimu, znížil námorníkom dávky jedla o jednu tretinu. Vtedy sa rozhodol, že so skupinou 11 námorníkov preskúmajú a zmapujú ostrov, kde prezimovali. Prieskumná výprava sa vydala na cestu 1. júna dúfajúc, že po návrate nájdu ľadové pole roztopené. Dvojtýždňová výprava nielenže dokonale preskúmala ostrov, ale ulovila dostatok zveri a doplnila míňajúce sa zásoby jedla. Po návrate do zimného prístavu však Parry s ľútosťou zistil, že sa ľad neroztopil. Do konca splavného arktického obdobia zostávalo už len desať týždňov.
Konečne sa 30. júna ľad roztopil a uvoľnil obe lode. Na pobreží ostrova Melville zanechali hrob muža, ktorý zomrel v dôsledku zápalu pľúc. Bola to jediná strata člena posádky. Až do 23. augusta Parry križoval vody Melvillovej úžiny v snahe prekonať ľadové pole, ktoré ju uzatváralo na západe, ale nepodarilo sa mu ho zdolať. Pozorovaním z vrcholov okolitých ostrovov v diaľke videl zem, ktorú považoval sa kanadské pobrežie, ale nedokázal sa mu priblížiť. Parrymu nezostávalo nič iného, než sa vrátiť naspäť do Anglicka. Dňa 31. októbra 1820 zakotvil v Škótsku odkiaľ poslal Britskej admiralite správu o výprave.
John Barrow a Britská admiralita vysoko ocenili Parryho výsledky, veď napokon dosiahol najzápadnejšiu zemepisnú dĺžku, ku ktorej sa nikto pred ním ani nepriblížil a zmapoval vyše tisíc míľ morského pobrežia v oblasti, kde si bol Parry istý, že vedie severozápadná morská cesta. Ako Parryho, tak aj Barrowa výsledky výpravy pozvbudili do ďalšieho hľadania arktickej morskej cesty do Orientu.
V nasledujúcej časti blogu sa pripojíme k Franklinovej výprave, ktorá sa pokúšala nájsť severozápadnú morskú cestu po súši a vyberieme sa do nehostinnej kanadskej tundry.
Predchádzajúce diely britských objaviteľských expedícií:
