Polárne expedície - časť 7. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Zamrznutý prieliv

Autor: Iveta Rall | 9.7.2021 o 23:17 | Karma článku: 6,68 | Prečítané:  2150x

V čase, keď Franklinova suchozemská "Expedícia na rieke Coppermine" dorazila k moru a plavila sa pozdĺž kanadského pobrežia, bola vyslaná tretia Parryho výprava, ktorá sa mala s Franklinovou stretnúť v zátoke Repulse Bay.

Na úvod som zostavila prehľadnú tabuľku najvýznamnejších britských expedícií, ktoré hľadali severozápadnú morskú cestu, a ktorým je určený môj seriál:

John Barrow, otec britských objaviteľských výprav, nemienil riskovať, že by iná krajina mohla obrať Britániu o prvenstvo v objavení severozápadnej morskej cesty, a preto sa horúčkovito snažil cestu nájsť a vysielal jednu arktickú výpravu za druhou.

Na svojej predchádzajúcej výprave z rokov 1819 - 1820 Parry síce v Lancasterskej úžine našiel prieliv, ale na jeho najzápadnejšej časti sa nachádzala mohutná ľadová bariéra, ktorá sa ani v lete neroztopila a zabránila lodiam preplávať a pokračovať v plavbe do Beringovej úžiny. Parry bol presvedčený, že z vrchola najbližšieho kopca vidí v diaľke kanadské pobrežie, a to ho utvrdilo v tom, že severozápadná morská cesta existuje. Britská admiralita preskúmala a vyhodnotila Parryho pozorovania, pričom prišla k záveru, že Lancasterská úžina leží príliš severne a zrejme nebude trvale splavná. Preto sa členovia Admirality rozhodli vložiť investície do objavenia iného prielivu južnejšie od Lancasterskej úžiny.

Keď v roku 1631 anglický polárny bádateľ Luke Foxe objavil na severe Hudsonovho zálivu ďalší rozsiahly záliv, ktorý nazval podľa seba - Foxe Basin, považoval ho za uzavretý priestor a poprel možnosť akéhokoľvek prepojenia s arktickým morom. Avšak vlastné výpočty presvedčili Johna Barrowa o tom, že Foxe Basin nie je uzavretý záliv a že v ňom musí existovať prieliv. S cieľom nájsť prieliv medzi zálivom Foxe Basin a arktickým morom, vystrojil ďalšiu námornú expedíciu a zveril ju pod vedenie skúseného polárnika Williama Edwarda Parryho. Ako zvyčajne, výprava pozostávala z dvoch lodí. Kým Parry dostal novú loď Fury, druhej lodi Hecla - ostrieľanému arktickému veteránovi - mal veliť mladík George Francis Lyon.

Obe lode boli prakticky identické trojsťažníky s výtlakom 375 ton. Okrem priečnych výstuh a opevnenia trupu železným plechom, bola každá z nich vybavená centrálnym vykurovaním na uhlie a tepelnou izoláciou stien korkovým obložením. Navyše mali obe lode pri vykurovacom kotli umiestnené nádrže s vodou, ktorú získavali roztápaním ľadu. Už predchádzajúca Parryho výprava získala dobré skúsenosti s potravinovými konzervami, preto tvorili podstatnú časť zásob jedla aj na ďalších britských výpravách. V boji proti skorbutu sa tiež už osvedčilo čerstvé ovocie, ale aj semienka byliniek. Ako Parry zistil, bolo ich  možné aj v arktických podmienkach nechať vyklíčiť a klíčky obsahovali dostatok vitamínu C. Preto, keď sa čerstvé ovocie minulo, poskytovali vypestované klíčky liek proti skorbutu. Novinkou na výprave bol vysoko koncentrovaný alkohol, ktorý pred podávaním riedili vodou. Parryho expedícia do Foxe Basin sa dôkladne pripravila a zásobila na trojročný pobyt v Arktíde.

Po vyriešení zásobovania prišiel na rad výber posádky. Parry sa rozhodol najať na expedíciu skúsených námorníkov, ktorých už poznal. Medzi nimi boli aj astronóm George Fisher a dôstojníci James Clark Ross, Henry Hoppner, William Hooper, Edward BirdFrancis Crosier.

Preskúmať priestor na sever od Hudsonovho zálivu bolo v záujme viacerých obchodných veľmocí, pretože v prípade, že by sa v ňom nachádzal prieliv, Foxe Basin by predstavoval významnú strategickú oblasť. Po samotnom objaviteľovi Foxe Basinu – Lukovi Foxovi sa ešte v 17. storočí pokúšali nájsť prieliv aj ďalší britskí moreplavci William Baffin a Christopher Middleton, ale podobne, ako Foxe neuspeli.

Za týchto okolností by bolo hľadanie prielivu vo Foxe Basine veľkou príležitosťou na získanie slávy, ktorej sa Parry chopil s nadšením. Tešil sa, že v prípade úspechu si zlepší ako spoločenské postavenie, tak aj finančnú situáciu a konečne sa bude môcť usadiť.

John Barrow si dôkladne preštudoval všetky správy z predchádzajúcich výprav a na základe pozorovaní, ktoré boli v nich uvedené, ako aj z vlastných výpočtov, vytypoval zátoku, nazvanú Repulse Bay, do ktorej vkladal veľké nádeje, že by mohla byť prielivom. Všetky predchádzajúce výpravy totiž tejto zátoke venovali pozornosť a videli v nej potenciál. Avšak bola vždy zamrznutá a vtedajšie krehké neoplechované lode nemali šancu sa plaviť cez ľadové pole.

Parry dostal príkaz, aby sa pokúsil preraziť ľad v zálive a našiel prieliv. V prípade, že by sa mu to podarilo, dostal pokyn, aby nikde nezastavoval, s výnimkou vyzdvihnutia Franklinovej výpravy, ktorú by mal podľa všetkých výpočtov cestou stretnúť, a jeho lode čo najrýchlejšie plávali do Beringovej úžiny.

Parryho a Lyonove lode vyplávali z Temže v apríli 1821 a 2. júla 1821 sa ocitli na pokraji Hudsonovho zálivu. Vplávať do zálivu vôbec nebolo jednoduché pre silné prúdy, ktoré chránia vstupnú bránu. Počasie bolo pred vstupom  nádherné a námorníci sa kochali arktickou romantikou. Čoskoro sa to malo zmeniť. Vo vnútri zálivu bol vchod zatarasený veľkým ľadovým poľom, ktoré bolo potrebné preraziť. Trvalo im takmer 20 dní, kým prekonali ľadové pole a dostali sa na otvorené more, kde vial búrlivý vietor. Dňa 21. augusta sa obe lode doplavili k vstupu do Repulse Bay. Pri vstupe sa vietor utíšil, čo znamenalo, že sa pravdepodobne nejedná o prieliv, ale len o zátoku. Nakoľko Repulse Bay má dve časti, každá loď preskúmala jednu z nich a ako Loyd, tak aj Parry museli potvrdiť, že sa s určitosťou jedná o zátoku. John Barrow sa vo svojich výpočtoch asi pomýlil, pretože dnes vieme, že vzdialenosť k arktickému moru je v najužšom mieste Repulse Bay vzdušnou cestou takých 60 km.

Nakoľko sa prieliv v Repulse Bay nepotvrdil, jeho meno zostalo nezmenené a ďalšia plavba bola naplánovaná pozdĺž pobrežia Foxe Basinu, smerom na sever, pričom sa posádka mala venovať  mapovaniu pobrežia a hľadaniu prielivu na inom mieste. Zima zastihla výpravu pri ostrove, ležiacom na sever, neďaleko od Repulse Bay. Nakoľko ostrov poskytoval účinnú ochranu pred vetrami, rozhodli sa pri ňom prezimovať a nazvali ho Zimný ostrov (Winter Island). Ich zimný prístav bol tesne pod polárnym kruhom, čo znamenalo, že po celú zimu zostalo slnko na oblohe, aj keď vyšlo len na krátko a svietilo tesne nad obzorom. Členovia posádky najprv prekopali kanál do ľadu, v ktorom obe lode pevne ukotvili, a keď more okolo nich zamrzlo, trupy lodí obložili vrstvou snehu, aby sa zlepšila teplotná izolácia stien. Veľkú časť potravín a cestovných potrieb uložili na ostrove vo vybudovanom prístrešku. Tým si vytvorili priestor v lodi na pohodlné prezimovanie. Výkonné kotly dokázali napriek tuhej zime vykúriť interiér na príjemnú teplotu.

Voľné chvíle počas zimy si námorníci vypĺňali údžbárskymi prácami, pochodovými cvičeniami do blízkeho okolia, učením sa a zábavou. Novinkou na tejto výprave bola výuka písania a čítania. Parryho cieľom bolo, aby do konca zimného obdobia všetci námorníci boli schopní prečítať Bibliu. Nudu im pomohli zahnať aj Inuiti, ktorí sa nachádzali neďaleko ich zimného prístavu a tí 1. februára 1822 po prvýkrát navštívili Parryho lode. Velitelia a ostatní dôstojníci Inuitom oplatili stretnutie v ich iglú mestečku, ktoré si vystavali v blízkosti kotviacich lodí. Predstavitelia oboch kultúr sa začali pravidelne navštevovať, vymieňať si skúsenosti a postupne sa zbližovali. Lyon sa dokonca na znak bratstva nechal Inuitskou dámou aj tetovať. Popri zábave dostali Briti od domorodých obyvateľov niekoľko užitočných informácií ohľadne oblasti, kde sa nachádzali ich lode. Inuiti tvrdili, že na severe zálivu Foxe Basin existuje prieliv. Mladá žena s menom Iligliuk nakreslila mapu pobrežia a vyznačila ostrov Igloolik, kde sa narodila a kde sa má prieliv nachádzať. Počas zimy Parry usporiadal dve pešie výpravy do blízkeho okolia, aby lepšie spoznal Foxe Basin. Dlhšie výpravy s prenocovaním pod holým nebom im tuhé mrazy nedovoľovali. Zatiaľ čo Parry pochodoval v arktickej zime, kde pozoroval a mapoval okolie, Lyon využíval pohostinnosť domorodcov a tešil sa pozornosti inuitských dám, ktoré sa mu s radosťou venovali, kým ich muži lovili zver. Po príchode z výletu sa Parry venoval vedeckému pozorovaniu. Napríklad zistil, že oprané prádlo sa vysuší aj pri teplote -15°C, za predpokladu, že je podložené čiernym plátnom. Ďalej vyskúmal, že semienka byliniek v teplom skleníku v interiéri lode síce úspešne vyklíčia, ale proces rastu sa krátko potom zastaví a rastliny následne uhynú. 

Začiatkom mája 1822 Inuiti opustili svoje zimné loviská a spolu s lovnou zverou sa presunuli na nové miesta. Čo bolo zaujímavé, zostali po nich zvyšky iglu, z ktorých vybrali kusy ľadu, ktoré slúžili ako okná, aby ich použili v novom táborisku. Tenké priehľadné tabule ľadu boli pre nich natoľko vzácne, že neľutovali námahu na ich prepravu. Kmeň Inuitov odišiel obohatený nielen o dary od kapitána výpravy, ale aj  o britskú DNA, ktorú im venovali britskí dôstojníci. 

V máji konečne mrazy ustúpili a námorníci vysekali obidve lode z ľadu, aby mohli vyplávať smerom na sever a a hľadať prieliv. Do polovice júla sa lode plavili pozdĺž pobrežia a mapovali ho. Keď sa blížili k severnému oblúku Foxe Basin, zistili, že sa strelky kompasov nevedia ustáliť. Tento jav spozoroval Parry už počas svojej predchádzajúcej výpravy a nevedel si ho vysvetliť. Keďže sa nemohol na kompasy spoľahnúť, bol nútený sa orientovať len pomocou sextantu. Počas plavby ich milo prekvapilo, že mapu ktorú Iligliuk nakreslila, bola veľmi presná. Keď dosiahli ostrov Igloolik, ktorý bol na vchode do úžiny, ktorú nazvali Fury and Hecla Strait, zakotvili a venovali sa jej dôkladnejšiemu prieskumu. Ako sa ukázalo, skutočne to nebol záliv, ale úžina, pravdepodobne splavná, ale pomerne úzka. Preto sa v nej držal nahromadený ľad, ktorý vyzeral starší ako jednu sezónu. Úžinou síce vial silný vietor, ale pohnúť ľadovou zátarasou sa mu nedarilo. Obe lode sa pri ostrove Igloolik pripravili na prezimovanie. Parry s ľútosťou zapísal do lodného denníka: „Naša výprava síce zmapovala veľkú časť pobrežia, ale k objaveniu severozápadnej morskej cesty neprispela“.

Parry sa však napriek slabým vyhliadkam na preplávanie prielivu nevzdával a dal mu šancu ešte jedno leto. Jar prišla v roku 1823 skoro a napĺňala výpravu optimizmom. Po druhej zime v arktických podmienkach však začal námorníkov trápiť skorbut. Záznamv v lodnom denníku z 30. júla uvádzajú zoznam 9 mužov chorých na skorbut a niekoľko ďalších námorníkov, ktorí trpeli na iné choroby. Začiatkom augusta prieliv ešte stále nebol uvoľnený a neumožňoval lodiam preplávať. Dňa 12. augusta 1823 to Parry vzdal a vydal pokyn na návrat. 10. októbra 1823 dosiahli lod Fury a Hecla Shetlandské ostrovy a tým zavŕšili 27 mesiacov pobytu v Arktíde.

Záver

Parryho a Lyonova výprava sa vrátila o rok neskôr ako Franklinova expedícia pozdĺž rieky Coppermine. Sám Parry uznal, že výsledok jeho výpravy bol sklamaním. Ja však nemôžem s ním súhlasiť, pretože pôvodný Barrowov výpočet poukazoval na prieliv v Repulse Bay, čo bol Barrowov omyl. Navyše Parry našiel jediný prieliv v celej oblasti, ktorú ho vyslali skúmať. Aj keď bol tento úzky prieliv zamrznutý, dokázateľne existoval. Nakoľko bol jediným vo Foxe Basie, jeho objavením bol podľa mňa príkaz splnený. K úspechom expedície možno priradiť aj nasledujúce výsledky - vďaka výprave do Foxe Basin sa zmapovali stovky míľ pobrežia a vyplnili ďalšie biele miesta na mape, všetci námorníci, ktorí výpravu prežili, sa naučili čítať a písať a prečítali celú Bibliu a napokon snáď aj to, že populácia Iniuitov si obohatila genofond. 

P.S.

Ako sa píše v jeho životopise, Parry sa po príchode do Anglicka začal živiť ako hydrograf, kreslil mapy oceánov a morí. Oženil sa a všetko vyzeralo tak, že uprednostní rodinný život pred životom polárneho bádateľa. Avšak Barrowovi sa predsa len podarilo Parryho nahovoriť na vedenie jeho poslednej expedície s cieľom dosiahnuť severný pól. Zrejme sa Barrow nevzdal myšlienky severnej morskej cesty cez severný pól. S loďou Hecla vyplávala Parryho pomerne malá expedícia smerom k Špicbergom. Pozostávala len z 26 mužov. Prvým dôstojníkom bol James Clark Ross. Hecla zakotvila na ostrove Walden a podľa očakávania sa na sever od ostrovov nachádzalo súvislé ľadové pole. Výprava s tým počítala a plánovala nechať loď ukotvenú pri Šlicbergoch. Plánovala ďalej postupovať pešo po ľade a so sebou ťahať člny EnterpriseEndeavour pre prípad, že by narazili na otvorené more. Expedícia sa rozdelila na dve skupiny, každá z nich ťahala jeden čln. Dňa 12. júna 1827 vyrazili na sever. Ako Parry zistil, ľad, po ktorom pochodovali, bol obrovskou kryhou, ktorá sa odtrhla od ľadového poľa a plavila na juh. Pohyb kryhy spomaľoval pochod výpravy, ktorá smerovala na sever. Keď dňa 26. júla 1827 Parry nameral, že za posledných 5 dní prešli vyše 80 míľ a postúpili len o jednu míľu smerom na sever, pričom na dohľad nebolo otvorené more, vydal pokyn k návratu. Najsevernejšie miesto, ktoré Parryho výprava k severnému pólu dosiahla, mala súradnice 82°45´. Tento rekord si Parry udržal takmer 50 rokov, až do roku 1876.

V poslednom príbehu britských expedícií hľadajúcimi severozápadnú morskú cestu, sa budeme v budúcej časti venovať najznámejšej Franklinovej výprave, ktorá vošla do dejín pod názvom "Stratená výprava".

Predchádzajúce diely Britských objaviteľských expedícií 19. storočia:

Polárne expedície - časť 3. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Rossova výprava - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Polárne expedície - časť 4. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Buchanov ústup - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Polárne expedície - časť 5. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Parryho rekordy - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Polárne expedície - časť 6. - Hľadanie severozápadnej morskej cesty - Franklinove čižmy - Iveta Rall (blog.sme.sk)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Šéf inšpekcie: Tekutina sa v Hrone šírila ako tlaková vlna, ryby zabíjala v danom momente

Inšpekcia životného prostredia aj polícia ekologickú katastrofu riešia.

Martin Huba: Divadlo Na Korze zrušili za jednu narážku. Dnes je tu devalvácia slova

Na Detskej univerzite Komenského prednášal o kultivovanosti.


Už ste čítali?