reklama

Polárne expedície - časť 10. - Roald Amundsen - Tajomstvo úspešnej objaviteľskej expedície

V roku 1899, po návrate z de Gerlachovej expedície na lodi Belgica, ktorá zmapovala časť Antarktického polostrova, začal Roald Amunsden s prípravami na svoju prvú samostatnú expedíciu s cieľom objaviť severozápadnú morskú cestu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (9)

V tom istom roku svetoznámy nórsky polárny bádateľ Fridtjof Nansen ukončil svoju expedičnú činnosť, začal novú kariéru a vydal sa na politickú dráhu. Stal sa jedným zo zakladateľov Ligy národov a tiež Vysokým komisárom pre utečencov. Avšak jeho tajným cieľom bolo pričiniť sa o odtrhnutie Nórska od Švédska a založiť samostanú Nórsku republiku. Amundsen veľmi túžil po stretnutí s Nansenom, aby sa mu zveril so svojimi objaviteľskými plánmi a záležalo mu na Nansenovom názore. 

Ešte v tom istom roku sa Roaldovi podarilo zorganizovať stretnutie s legendárnym polárnym bádateľom a predostrel mu svoj plán objavenia severozápadnej morskej cesty a súčasne zamerania aktuálnej polohy severného magnetického pólu. Roald totiž zastával názor, že každá objaviteľská expedícia musí mať aj významný vedecký cieľ, ktorý by mohol zatieniť prípadný neúspech objaviteľskej časti. Nansenovi sa Amundsenov plán pozdával a dal mu niekoľko dobrých rád do života, ako aj kontakty na možných sponzorov, ktorí by mohli pomôcť s financovaním expedície.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Fridtjof Nansen, budúci nositeľ Nobelovej ceny
Fridtjof Nansen, budúci nositeľ Nobelovej ceny (zdroj: www.nobelprize.org)

Roald však očakával od Nansena viac, než len povzbudenie. Bol si totiž vedomý, že dôkladná príprava na výpravu sa nezaobíde bez dostatočného finančného pokrytia nákladov. Skôr, než sa začal venovať finančným aspektom, sa rozhodol získať kapitánsku licenciu. Amundsen bol totiž presvedčený, že výprava, ak má byť úspešná, musí mať vedúceho výpravy a kapitána lode v jednej osobe. Ak by tomu tak nebolo, vznikali by konflikty mezi dvoma veliteľmi, ktoré by mohli ohroziť priebeh a napokon aj výsledky expedície. V krátkom čase zložil zopár chýbajúcich teoretických kapitánskych skúšok a dohodol sa, že praktické skúšky vykoná na dvojmesačnej plavbe na lodi Oskar, ktorá kotvila v Španielsku. Počas plavby nielenže získal kapitánsku licenciu, ale vo voľnom čase usilovne dolaďoval detaily svojej arktickej výpravy. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na to, aby úspešne zameral polohu magnetického pólu, potreboval viac poznatkov z oblasti magnetických meraní. Roald sa neuspokojil len s približným zameraním, chcel polohu magnetického pólu zmerať presne a zistiť, ako sa pohybuje. Aby si doplnil vzdelanie v oblasti merania magnetizmu, zoznámil sa s profesorom Georgom von Neumayerom, riaditeľom Nemeckého námorného observatória. Profesor mu ponúkol trojmesačnú stáž a počas štúdia sa mu osobne venoval. Po ukončení stáže, s najnovšími poznatkami a prístrojmi na meranie presnej polohy magnetického pólu, sa Amundsen vrátil do Osla a v novembri roku 1900 po druhýkrát navštívil Nansena. Odprezentoval mu detailný plán objaviteľskej expedície s atraktívnym vedeckým obsahom. Nansen sa pre Amundsenov plán tentokrát nadchol viac a prisľúbil mu finančnú podporu a záštitu. Od toho dňa Amundsenova expedícia s cieľom objaviť severozápadnú morskú cestu získala reálnu podobu. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
Profesor Georg von Neumayer, riaditeľ Nemeckého námorného observatória
Profesor Georg von Neumayer, riaditeľ Nemeckého námorného observatória (zdroj: Wikimedia)

Roald si naštudoval všetky publikácie o predchádzajúcich arktických výpravách a utvrdil sa v tom, že veľká výprava má menšie vyhliadky na úspech ako malá, a to z toho dôvodu, že veľká loď je ťažko manévrovateľná medzi ľadovými kryhami, má hlbší ponor, čo predstavuje v neprebádaných vodách väčšie riziko kolízie s členitým morským dnom a zároveň veľa členov posádky má aj veľké nároky na zásobovanie. Malá loď sa môže lepšie vyhýbať ľadovcom, oveľa zriedkavejšie dochádza k jej poškodeniu a môže plávať aj blízko pobrežia. Preto plánoval, že uskutoční malú výpravou o celkovom počte maximálne 7 mužov. Ďalej sa presvedčil, že pohyb na lyžiach je v polárnych oblastiach oveľa rýchlejší a efektívnejší, ako chôdza. Navyše sa rozhodol, že na presun po snehu a ľade bude používať sane ťahané psím záprahom. Ďalšou zásadou, ktorú si Roald osvojil bolo to, že ak je plán dobre pripravený, niet cesty naspäť. Vždy treba postupovať jediným smerom - smerom k cieľu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

K tomu, aby uskutočnil svoju vysnenú výpravu, v prvom rade potreboval loď. Aby si ju zabezpečil, odcestoval do jedného z najsevernejších a najodľahlejších miest v Nórsku, do mesta Tromso. Toto mesto, obklopené hlbokými fjordami, bolo dostupné len po mori. Tromso bolo považované za bránu do polárnych morí a stalo sa centrom lovcov veľrýb, tuleňov a mrožov. Z tohto dôvodu sa Roald rozhodol, že je to najvhodnejšie miesto na zadováženie expedičnej lode do Arktídy. Stretal sa s rybármi a námornými kapitánmi, ktorí mu rozprávali o svojich zážitkoch. Amundsen sa od nich učil a pritom hľadal vhodnú loď.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Končene v januári 1901 našiel tú pravú. Bola to pomerne malá, jednosťažňová loď s výtlakom len 47 ton, ale veľmi pevná. Mala 29 rokov, rovnako ako Roald a niesla meno Gjoa po manželke jej bývalého majiteľa.

Loď Gjoa, 1903
Loď Gjoa, 1903 (zdroj: Wikiwand)

Amundsen si kúpil loď Gjoa za vlastné finančné prostriedky (niečo zarobil, zvyšok zdedil) a najal niekoľko námorníkov, aby ju spoločne v lete otestovali. Loď sa počas skúšobnej plavby osvedčila, bola stabilná a bez problémov odolávala všetkým poveternostným podmienkam, aké sa im naskytli. Navyše Roald zistil, že nórski námorníci nemajú problém jesť surové tulenie mäso, ktoré malo tvoriť podstatnú zložku potravinového zásobovania plánovanej expedície. Počas skúšobnej plavby ulovili zopár tuleňov, mrožov a polárnych medveďov a z predaja ich kožušín pokryl Amundsen náklady na testovaciu plavbu.

V priebehu letnej plavby sa Amundsen rozhodol, že uskutoční niekoľko menších úprav lode, vrátane oplechovania trupu, pridania nádrží na benzín a montáže malého spaľovacieho motora s výkonom 13 HP. Od montáže motora ho niekoľko známych odrádzalo z dôvodu rizika vzniku požiaru, ale Roald si nedal povedať. Jar a leto počas rokov 1902 a 1903 strávil intenzívnou prípravou na expedíciu. Popri zháňaní financovania, venoval čas kvalitnému vybaveniu lode a zásobovaniu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Roald sa snažil prípravu na expedíciu držať v tajnosti. Výsledky svojej výpravu plánoval zverejniť až po jej úspešnom ukončení. Avšak úpravy lode Gjoa neunikli pozornosti aktívneho lyžiara a horolezca Fritza Zapffeho, ktorý pracoval v Tromso ako novinár. Spriatelil sa s Roaldom a presvedčil ho, že napíše článok o plánovanej expedícii, aby mu pomohol získať ďalšie finančné prostriedky. Tiež mu poradil, aby si nechal ušiť oblečenie do arktických oblastí u miestnych domorodých kočovníkov z inuitského kmeňa Sami, ktorí sa živili chovom sobov a sami nosili oblečenie výlučne zo sobej kože a kožušiny. Vďaka Zapffemu získal Roald nielen viac financií, ale aj najkvalitnejšie a najteplejšie oblečenie do arktickej zimy, aké bolo možné zohnať.

Roald Amundsen v sobom obleku, ktorý si zaobstaral od Inuitov
Roald Amundsen v sobom obleku, ktorý si zaobstaral od Inuitov (zdroj: Wikipedia)

Na jar roku 1902 Amundsen opäť testoval upravenú loď a previezol ju do Osla, aby vykonal konečné úpravy. Na jeseň 1902 zložil posledné skúšky a získal osvedčenie k tomu, aby mohol pôsobiť ako lodný kapitán a zároveň vedúci expedície. V tomto období sa chýr o pripravovanej expedícii dostal až na kráľovský dvor a aj samotný švédsky kráľ Oscar II prispel na Amundsenovu výpravu finačným darom.

Aj keď Roald získal nemalé finančné prostriedky na podporu expedície, v krátkom čase minul všetky svoje úspory, dotáciu od Nansena, dary od sponzorov, ako aj kráľovský príspevok. A na dokonalú expedíciu mu ešte stále chýbali peniaze. A Amundsen nehodlal na expedícii šetriť. Zveril sa Nansenovi.

Fridtjof Nansen ako politik pochopil, že v prípade úspechu môže Amundsenova expedícia posilniť medzinárodné postavenie Nórska a posunúť Nórsko bližšie k získaniu nezávislosti od Švédska a vytvorenia vlastného štátu. Aby pomohol pokryť ďalšie financovanie výpravy, Nansen pomohol Amundsenovi uzavrieť exkluzívnu zmluvu na publikovanie Roaldovho príbehu s medzinárodnou redakciou denníka The Times, čo by v prípade úspechu zaručilo návrat vložených investícií. Napriek všetkým spôsobom financovania, ktoré Roald na prípravu expedície využil, ešte stále nemal dosť peňazí, aby zaplatil za dodávky potravín. Dlžoby narastali a nespokojní veritelia si začali svoje peniaze vymáhať.

Posádka lode Gjoa počas expedície za objavením severozápadnej morskej cesty 1903 - 1906
Posádka lode Gjoa počas expedície za objavením severozápadnej morskej cesty 1903 - 1906 (zdroj: Library of Congress, Washington)

V jednu letnú noc dostal Amundsen echo, že sa k prístavu, kde kotvila Gjoa, blíži skupina nahnevaných veriteľov. V snahe sa im vyhnúť, náhle vydal povel k vyplávaniu lode na expedíciu. Bolo to dňa 16. júna 1903. Na palube bolo 7 mužov a desiatka psov. Po vyplávaní z prístavu v Oslo sa Gjoa najprv plavila popri západnom pobreží Grónska do zálivu Disco Bay, kde si doplnila zásoby benzínu a potravín a naložili ďalších psov. Ďalší kurz lode smeroval po stopách Franklinovej Stratenej výpravy do Lancasterskej úžiny. Bezprostredným cieľom bolo nájsť vhodné miesto, kde by sa mohli venovať pozorovaniu severného magnetického pólu. Na tomto mieste sa Roald chystal zdržať dlhšie, aby uskutočnil detailné merania polohy a pohybu pólu. Plavba bola ešte v Baffinovom zálive prerušená malým požiarom, ktorý spôsobil prehriaty motor. Našťastie nedošlo k žiadnym vážnym škodám a k ohrozeniu expedície.

Avšak Amundsen, a s ním celá vedecká obec v tom čase ešte nevedeli, že poloha magnetického pólu nie je statická, ale každý deň sa pohybuje v rozsahu niekoľkých kilometrov, a to v závislosti od intenzity elektrických prúdov v atmosfére.

Za miesto svojho zimného tábora si Amundsen zvolil ostrov King William Island, jednako preto, že sa na ňom našli artefakty z Franklinovej výpravy spred vyše päťdesiatich rokov, ale aj z toho dôvodu, že bolo blízko magnetického pólu. Lokalitu, kde Amundsen a jeho muži vybudovali zimný tábor, nazvali Gjoahaven – prístav Gjoa.

Mapa okolia zimného prístavu Gjoahaven, ktorú vytvoril Roald Amundsen
Mapa okolia zimného prístavu Gjoahaven, ktorú vytvoril Roald Amundsen (zdroj: Geographical Society Library)

V priebehu arktickej zimy ulovili 100 sobov, ktorých mäso uživilo expedíciu a jej psov počas celej zimy. Stretli sa aj s miestnymi domorodcami – Inuitmi, od ktorých výmenou za vlnené oblečenie dostali kožušinové arktické obleky. Posádka lode Gjoa postavila na brehu ostrova magnetické observatórium. Na jeho stavbu využili dosky z lode, ktoré pospájali drevenými klincami, pretože pre úspech merania observatórium nesmelo obsahovať žiadny kov. Strechu pokryli sobími kožami, aby dosiahli čo najtmavší priestor kvôli zaznamenávaniu magnetických pozorovaní na fotografický papier.

Do observatória umiestnili meracie prístroje, ktoré boli citlivé na zmenu magnetického poľa Zeme. Meraniam sa venovali počas celého pobytu v Gjoahavene, celkom 19 mesiacov. Dňa 30. októbra 1903 namerali jednu z najväčších magnetických búrok v histórii. Člen posádky, ktorý sa najviac venoval magnetickým meraniam bol Gustav Juel Wiik. Údaje, ktoré Roald Amundsen s kolegom Wiikom namerali, poukazovali na charakteristiky slnečného vetra, hoci slnečný vietor bol objavený až o 50 rokov neskôr.

Popri vedeckých meraniach sa posádka venovala aj etnografickému štúdiu kmeňov Inuitov, s ktorými nadviazali úzky kontakt. Údajne strach pred nakazením syfilisom zabránil Amundsenovým mužom sa viac zblížiť s inuitskými krásavicami, čo zjavne nebolo proti mravným zásadám domorodcov.

Inuiti na  palube lode Gjoa počas prezimovania v Gjoahaven
Inuiti na palube lode Gjoa počas prezimovania v Gjoahaven (zdroj: Fram Museum)

Počas dvoch zím, ktoré posádka strávila v Gjoahavene, sa Roald veľa naučil o tajomstve prežitia v extrémnych mrazoch a od Inuitov dostal množstvo praktických rád o používaní saní so psím záprahom. Konečne sa dňa 13. augusta 1905 ľad, v ktorom bola Amundsenova loď dve zimy uväznená, roztopil a expedícia sa mohla vydať na ďalšiu plavbu smerom na západ. Ich trasa viedla pozdĺž kanadského pobrežia cez Simpsonovu úžinu až k mysu Colborne. Za tento bod sa ešte nikdy v histórii loď prichádzajúca z východu nedostala. V tejto oblasti sa stretli s množstvom plávajúcich ľadovcov, pomedzi ktoré museli obratne manévrovať. Tu sa výborne osvedčil spaľovací motor, ten rovnomerne poháňal loď a umožnil jej vyhýbať sa ľadovcom.

Dňa 26. augusta 1905 nastala historicky dôležitá udalosť - stretli veľrybársky škuner, ktorý sa plavil pod americkou štátnou vlajkou. Amundsen nadviazal s kapitánom škunera kontakt a posádka im darovala náruč starých novín, čo bol pre nórskych polárnikov poklad. Z novín sa dozvedeli, že medzi Švédskom a Nórskom vypukla vojna, ktorá sa skončila odtrhnutím Nórska a vznikom samostatného Nórskeho štátu.

Arktické leto roku 1905 však netrvalo dlho a opäť sa schyľovalo k zime. Prvé silné mrazy prinútili Amundsena, aby si rozložil zimný tábor v mieste King Point na ostrove Herschel. Na dohľad od svojho zimného tábora uviazlo aj niekoľko veľrybárskych lodí. Keď bol ľad na mori dostatočne hrubý, posádky lodí sa navzájom navštevovali a čoskoro všetci vedeli, že Roald Amundsen dosiahol historické víťazstvo a objavil severozápadnú morskú cestu. Avšak Roald si nemohol dovoliť, aby sa táto správa dostala do miestnych novín, čím by prišiel o exkluzívne uverejnenie svojho príbehu v denníku The Times, a tým o balík peňazí. Preto zorganizoval výpravu do najbližšieho miesta, kde sa nachádzal telegraf, aby informoval redakciu The Times o úspechu expedície. Najbližšia pošta bola vzdialená 800 km. Štyria cestujúci sa na dvoch saniach ťahaných psím záprahom vydali na cestu do zlatokopeckého mesta Eagle City na rieke Klondik, kde dorazili 5. decembra 1905. Roald ihneď poslal Nansenovi telegram. Bohužiaľ, telegram bol smerovaný do Nórska cez Seattle a tam unikla správa o Amundsenovom úspechu do miestnych novín. To bol dôvod, že The Times odmietli vyplatiť Roaldovi dohodnutú odmenu. 

Amundsen zostal v Eagle City do 3. februára 1906, keď sa na lyžiach so saňami a psím záprahom vydal na spiatočnú cestu k lodi. Do King Pointu dorazil 12. marca. Práve v tom čase ochorel Gustav Wiik a o niekoľko dní neskôr zomrel, pravdepodobne na prasknuté slepé črevo.

Gjoa sa dňa 11. júla 1906 oslobodila z ľadového obkolesenia a vydala sa ďalej na západ popri kanadskom pobreží. Aby doplávala do Beringovej úžiny, musela ešte prekonať rozsiahlu ľadovú bariéru z nahromadeného ľadu, ktorý búrka vyplavila z Beringovho mora. Napokon sa jej podarilo oboplávať Point Barrow, preplávala Beringovou úžinou a dňa 30. augusta 1906 zakotvila v meste Nome, kde Amundsena s celou posádkou slávnostne privítali.

Trasa severozápadnej morskej cesty, ktorú objavil Rold Amundsen v rokoch 1903 - 1906
Trasa severozápadnej morskej cesty, ktorú objavil Rold Amundsen v rokoch 1903 - 1906 (zdroj: www.boatnews.com)

Týmto sa zavŕšilo viac ako 300 ročné hľadanie Severozápadnej morskej cesty. Roald Amundsen síce nedostal odmenu za exkluzívny článok pre denník The Times, ale obdržal niekoľko desiatok ponúk na prednášky, ktoré si dal dobre zaplatiť. Z týchto peňazí čestne vyrovnal všetky dlhy. Vo svojich publikáciách triezvo zhodnotil význam objavenia severozápadnej morskej cesty s tým, že nemá žiadny význam pre komerčné používanie, nakoľko je splavná s veľkými obtiažami len niekoľko týždňov v roku a dokonca ani nie každý rok.

Loď Gjoa, počas pristávania v meste Nome na Aljaške, 30. augusta 1906
Loď Gjoa, počas pristávania v meste Nome na Aljaške, 30. augusta 1906 (zdroj: Fram Museum)

Objavenie severozápadne morskej cesty síce prinieslo Roaldovi Amundsenovi celosvetovú slávu, ale on sám pripísal oveľa väčší význam svojim magnetickým meraniam, ako aj skúmaniu inuitských domorodcov: “Počas našej cesty sme prišli do kontaktu s desiatimi rozličnými kmeňmi Inuitov. Dostali sme výbornú príležitosť pozorovať vplyv civilizácie na tieto kmene, nakoľko sme mohli porovnať Inuitov, ktorí prišli do kontaku s civilizáciou s tými, ktorí tieto kontakty nemali. Domorodci, ktorí sa nikdy nestretli s našou civilizáciou, boli šťastnejšími, zdravšími, čestnejšími a spokojnejšími. Preto je povinnosťou civilizovaných národov, aby prijali zákony na ich ochranu.”

V budúcej časti môjho blogu opustíme Roalda Amundsena, aby sme sa k nemu po čase opäť vrátili. Zostaneme ešte stále v Arktíde, ale tentokrát pocestujeme na východ. Témou článku budú ruské arktické výpravy. 

Prvá časť príbehu o Roaldovi Amundsenovi:

Polárne expedície - časť 9. – Roald Amundsen: "Dobrodružstvo je dôsledkom zlyhania plánu" | blog.sme.sk

Zdroje:

Stephen Bown: The last Viking - The Life of Roald Amundsen, Conqueror of South Pole

Roald Amundsen: My life as an explorer

Roald Amundsen: The North-West Passage

North West Passage - inamundsensfootsteps.com

How Amundsen opened the Northwest Passage (boatsnews.com)

Amundsen (princeton.edu)

Iveta Rall

Iveta Rall

Prémiový bloger
  • Počet článkov:  86
  •  | 
  • Páči sa:  1 261x

Milujem nite, priadze, látky, korálky a drôtiky a rada z nich tvorím. Popri tvorbe študujem rôzne textilné techniky a venujem sa histórii textilu. S obľubou sa venujem historickým témam, súvisiacim s cestovaním. Ak netvorím a neštudujem, som práve na potulkách svetom. Zoznam autorových rubrík:  HistóriaZdravý životný štýlSúkromné

reklama

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu